é na väzňoch môžu byť pre niekoho nepríjemné. Lebo títo tyrani ešte žijú a chodia medzi nami. Sústavné telesné i duševné týranie má nekonečne veľa podôb. Mnohí z nás boli svedkami, že väzeň si siahol v zúfalstve na život. Dať radšej hlavu do slučky alebo vypiť jed! To nechce nik! Avšak vieme, že jeden poznatok z toho priam trčí. Smrť nie je trestom najťažším! Preto sa pýtam, je teda dostatočný? Tu je možno aj riziko "úradne" zabiť nevinného! Viem , že ortieľmi štátnych súdov vyhasli stovky mladých životov. No dodnes sa pozostalým vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia neospravedlnili. Všetkých usvedčených vrahov a násilnikov treba posudzovať v inej kategórii, je tu však i obava, či pod paragrafom zákona budú sudcovia schopní rozlíšiť, kto zabil, kto zavraždil, kto z ľahkovážnosti, kto z pomätenia, kto v sebaobrane? Každá spoločnosť má právo na absolútny trest. No má i dostatok možnostíi vytvoriť také podmienky, aby uložené tresty špecifikovala a rozlišovala, aby nikomu neuškodila. Každá spoločnosť má previnilcov. A každá spoločnosť trestá. No spáchaný zločin zostáva a ďalej bolí. Vrahovia chodia medzi nami. Čo treba robiť pre našu bezpečnosť? Pomôže trest či výchova? Pomôže len zlepšenie pomerov v spoločnosti, pretože aj zločin je znakom duchovných hodnôt celku! Zločin nie je len výplodom jedincov, je to výplod celku. Keď sa rozhliadneme, sme svedkami rôzneho rozkrádania národného majetku, či unášania osôb do zahraničia. Spoločnosť a človek - dve misky na váhe spravodlivosti! Socialistická morálka obetovala svoje mladé generácie pre ciele veľmi spochybnené. Nová spoločnosť by mala zachrániť mladé generácie. Ale z koho si má brať príklad? Z nášho parlamentu, SIS, alebo z dnešných poslancov, ktorým rozhodnutie ÚS je len prázdnym slovom. Trest smrti! Absolútny trest! Kto zráta, koľko ich už bolo do roku 1989. Koľko z nich sa neskôr ukázalo ako vraždy? Život sa vrátiť nedá.
Autor: JURAJ FEDOR, Prešov
