Žil raz jeden Vincent, prostáčik a maliar. Teda maliar ako maliar. Nedokázal namaľovať nič poriadne, nijakých anjelov s našuchorenými krídlami, nijakú madonu s dieťaťom v náručí, nijakého vojvodu s pávím perom na širáku, nijakú poriadnu babu, oblečenú či holú. Mal v sebe oheň a havrany, oheň mu krákal v duši a havrany horeli na pozadí oblohy (kobalt tmavý). Nedalo sa to vydržať! Príšerný hluk mal ten chlapík v duši. Odrezal si ucho, aby tak nepočul a naozaj, hluk bol o polovicu menší. Už nemusel počúvať ten rámus, čo mal v duši. Už mohol iba maľovať. Teda maľovať ako maľovať. Vincent vlastne ani nevedel poriadne maľovať. Vytláčal farbu priamo na plátno a rozotieral ju širokými štetcami. Bolo vidno každý ťah, drsný a hrubý. Vchádzal do slnečníc, ktoré rástli na poliach rovnako ako on: samy od seba a na divoko. To pálilo, bože môj, ako to len pálilo! Keď sa už tá páľava nedala vydržať, zoslal Boh na polia dážď: hranatý, ostrý dážď, ktorý sa lial na plátno maliara ako olejová farba. Tak si žil prostáčik Vincent, tak sa trápil, aj keď o tom nikto nevedel, tak sa radoval, aj keď to nikto nerozoznal, pretože to na jeho divej zarastenej tvári nebolo poznať. Iba v očiach sa to všetko ukladalo, radosť i smútok, zlosť i smiech... Ale kto by už dovidel do tých úzkych očí, ktoré sa večne privierali pred páliacim slnkom. Vincent bol maliar. Teda maliar ako maliar. Za celý život predal iba dva obrazy. Žalostne málo na maliara. A tak sa jedného dňa pobral. Postavil sa tvárou v tvár oblohe a opýtal sa: Pane, som naozaj taký babrák, ako si všetci myslia? Hm, ozvalo sa hlboké ticho, pretože ticho je rečou Boha. To sa ukáže. Poď mi vymaľovať nebo. Z času na čas mi sem niekto z maliarov príde, samí dobrí majstri - Frans Hals, aj ten, ktorého volali Caravaggio, majster Hieronymus, Sandro Botticelli... Niektorých som iba kvôli tomu povolal do neba, aj keby si zaslúžili pobyt niekde inde. Mám už vymaľované, ale nebeské priestory sú nekonečné a ani maliari všetkých čias nestačia na tú prácu. Vincent povedal: Ale keď ja už nemám ani kúsok farby, ani na jeden ťah štetcom... To nič, povedal láskavo Boh. U mňa je farby nadostač, Vincentko! Môžeš si vybrať farbu hviezd, farbu noci, farbu anjelských krídel, farbu ohňa, farbu oblohy... Aj žltú máš? dychtivo sa spýtal Vincent. Predsa len to bol prostáčik a Bohu prostoducho tykal. A tak Vincent vošiel do neba. Tu na zemi dlho nik nezbadal, že chýba. Ale potom si ľudia naňho spomenuli a pýtali sa: Nevideli ste Vincenta, toho blázna a maliara? Ktovie, kde je teraz. A Vincent maľuje nebo. Nevie maľovať ani madony, ani anjelov, a tak maľuje na steny neba svoje slnečnice a havrany a oblaky a zhovievavý Pán ho príde občas pozrieť a mlčí: Dobre, Vincentko, dobre môj, len to tu poriadne rozpáľ! Veď nebo je miesto, kde býva láska a láska nesmie byť vychladnutá a studená ako popol!