bude pre Európu znamenať. Dovolím si predpovedať, že menová únia odštartuje s veľkým počiatočným úspechom, ktorý ohromí väčšinu kritikov, ale že po tomto úspechu budú nasledovať roky ťažkých úloh, ktoré uvedú do rozpakov aj tých najoptimistickejších zástancov EMÚ. Skrátka, projekt EMÚ sa uskutoční, prežije - a sklame tých, ktorí fanaticky dúfali, že menová únia prinesie nový európsky ekonomický zázrak.
Odštartovanie systému pevných zmenných kurzov - ktoré sa formálne odohrá na začiatku roka 1999, ale v skutočnosti sa začne už počas roka 1998 - povedie EMÚ k väčšej efektívnosti na finančných trhoch. Sociálne náklady na udržiavanie fluktuácie zmenných kurzov a z nej vyplývajúcej neistoty po celej Európe výrazne poklesnú (hoci počas niekoľkých počiatočných rokov nebudú, dokiaľ bude stále možná recidíva kolísania kurzov, úplne zlikvidované). Šance na zvyšovanie veľkosti a konkurencieschopnosti kľúčových finančných sektorov, ako sú napríklad poisťovníctvo, penzijné fondy alebo kapitálové trhy, budú značne reálne. Odbory, ako cezhraničná výroba, obchod a turistický ruch, sa stanú menej nákladné, hádam vo všetkých prípadoch. Jednoducho, jestvuje dobrá šanca, že štart EMÚ bude pokojný a ekonomicky úspešný.
Problémy nastanú, až sa skončí prvá fáza eufórie aj vytriezvenia. Väčšina ekonómov sa zhoduje v tom, že Európa nie je práve "optimálnou menovou oblasťou", v ktorej rôzne regióny budú zdieľať rovnakú monetárnu politiku. Niektoré regióny preto budú zákonite postihnuté negatívnymi šokmi, a v inom čase a inej situácii by skôr volali po menovom uvoľnení, resp. devalvácii svojich mien. Iné regióny EMÚ budú musieť podstúpiť kúry menových utužení alebo posilňovania meny. V podstate budú všetky krajiny zošnurované jednou prísnou monetárnou politikou. Tieto rozdiely sú dnes len nepatrné, ale časom rozhodne narastú.
Tieto tzv. "asymetrické šoky" a "asymetrické štrukturálne problémy" by boli riešiteľné, pokiaľ by Európa inak disponovala flexibilným a dynamickým hospodárstvom. A to evidentne nedisponuje. Európa je daňovo preťažená a jej trh práce je preregulovaný. Nezamestnanosť stále zostáva na vysokej úrovni, pretože Európa nie je schopná zaručiť pracovné garancie, vysoké danenie miezd, krátky pracovný týždeň a dobre platené domáce práce (predovšetkým pre menej kvalifikovanú pracovnú silu), hoci sa o to snaží. Navyše, Európa nemá ani správne prostriedky ani politickú vôľu na to, aby sa pokúsila napraviť nedostatky v jednom regióne veľkými finančnými transfermi z iných regiónov (ani keby také nákladné finančné transféry boli najlepšou myšlienkou).
EMÚ bude musieť čeliť mnohým rozdielnym problémom, ktoré dosiaľ nie sú takmer vôbec diskutované. Jednou z obvyklých úloh centrálnej banky by mala byť úloha "veriteľa v núdzi najvyššej", kedy rieši bankové omyly, ktoré ohrozujú destabilizáciu celého bankového systému a asi aj celej ekonomiky. Až do čias EMÚ si každá centrálna banka dohliadala na svoj vlastný bankový systém.
Počas fungovania EMÚ už nebude môcť žiadna španielska alebo švédska centrálna banka s právomocami poskytovania úverov takto zasiahnuť. Je ale aj veľmi pravdepodobné, že sa nová Európska centrálna banka (ECB) ocitne v celkom neriešiteľnej situácii, ak bude musieť túto úlohu vykonávať pre celý región. Nepochybne je isté, že potom bude dochádzať k politickým nezhodám vo vnútri samotnej ECB, ak bude treba zachrániť banky jednej krajiny pomocou výnimočných euroúverov, poskytnutých zo zdrojov ECB. Čo bude Španielom pripadať ako politická a hospodárska nevyhnutnosť, sa môže Nemcom javiť ako zbytočné vyhadzovanie peňazí. Môj odhad je, že ECB nebude účinným poskytovateľom týchto konsolidačných úverov, pretože bude čeliť príliš mnohým vnútorným prekážkam, než aby mohla zasahovať rýchlo. Bankové krízy preto môžu začať tlieť alebo priamo explodovať bez adekvátnej pozornosti. Toto je samozrejme len hypotetický problém. Európsky bankový sektor je už teraz slabší, ako sa zdá, lebo tu neuveriteľne veľký podiel majú banky, ktoré si nevyhnutne vyžadujú fúzie alebo priame uzavretie. Konkurenčné tlaky na európske banky, vychádzajúce z menovej únie, si takmer iste vynútia riešenie tejto záležitosti, a tieto banky budú nakoniec dotlačené k bankrotom. Kombinácia finančnej tiesne bankového sektora a paralyzovaného alebo neúčinného konsolidačného veriteľa je potenciálne nesmierne nebezpečné spojenie.
Na záver tejto analýzy je treba povedať, že verím, že EMÚ prežije, ale nie nevyhnutne v prekvitajúcom stave. Je pravdepodobné, že ECB bude riadiť slabnúcu euromenu, ktorá prinesie rozhodujúcou časťou novému "Eurolandu" skôr pocity márnosti ako uspokojenie. Smrteľná menová triaška Bundesbanky bude len jedným hlasom v dave menovej únie - tie ďalšie ju prekričia a budú tlačiť na ďalšiu menovú expanziu a oslabenie meny uprostred frustrácie z pokračujúcej nezamestnanosti a nových sklamaní z kríz finančného sektora. Zatiaľ čo niektorí pozorovatelia veria, že po EMÚ bude nasledovať ešte užšia politická spolupráca, hádam únia, čím sa vyriešia ekonomické problémy aktivované vďaka EMÚ, som toho názoru, že také nádeje sú ešte väčšou teóriou, a výsledkom môžu byť naopak protichodné tlaky, ktoré už teraz vedú mnoho európskych krajín k tomu, aby požadovali viac, a nie menej, politickej suverenity.
Autor: JEFFREY SACHS, Londýn (c)Project Syndicate
