Páni, ktorí hrávajú v orchestri prvé husle, sú všeobecne známi i vážení. Po koncerte im dirigent podá ruku a ukazuje uznanlivo na nich. Ale poznal som jedného, ktorý hral posledné husle. A pritom sa posledné husle nijako zvlášť nelíšia od tých, čo sú prvé. Rovnaké ladenie, rovnaké drevo, rovnaká kobylka, rovnaký počet strún. Len tie prsty, ktoré chytajú na strunách tóny, sú možno trošku drevenejšie. Ale to nerozozná len tak hocikto. Muž, ktorý hrával posledné husle, býval v dvanásťposchodovom činžiaku. Na najvyššom poschodí, v malej garsónke. Poznali ste ho podľa toho, že ho nik nepoznal. Dolu na zvonci, na poštovej schránke i na dverách bytu mal napísané iba Janči. A nik nevedel, či je to krstné meno, alebo priezvisko alebo dokonca umelecký pseudonym. Každý ho volal iba Janči, pretože skúste si povedať nahlas: pán Janči. To jednoducho neznie vieryhodne. A na znenie si Janči teda potrpel. Niekto rozdeľuje spoluhlásky na znelé a neznelé, Janči delil na znelé a neznelé hudobné nástroje. Znelé boli husle a neznelé všetky ostatné nástroje. Janči bol presvedčený, že aj zvuky, ktoré putujú vesmírom, sú zvuky kozmických husieľ. Janči hral v orchestri, ktorý mal aj zvučné meno: Sláčikový orchester kultúrnych zariadení mesta B. To znelo, páni! Bol to prestížny orchester! Na miesto hráčov bola vždy poriadna tlačenica. To viete, najviac sa ich chcelo dostať na post prvého huslistu. Prvý huslista mal však dokonalú techniku, a tak zotrvával. Janči mal tiež svoju techniku, o nič horšiu ako prvý huslista. Ale to nestačilo. Začali sa trúsiť reči, že starne, že mu drevenejú prsty a že je vraj celý taký akýsi drevený. Jedného dňa dostal padáka. Na jeho miesto nastúpil mladý ambiciózny huslista. Janči si zbalil svoje fidlikátka a pomaly kráčal domov. Ulice boli plné zdravých, sebavedomých a úspešných ľudí a Janči kráčal medzi nimi ako drevená figurína. Ktosi ho okríkol, ktosi mu rozkázal, aby hral. Janči vytiahol husle, pod nohami nechal roztvorene puzdro a hral. Možno to boli posledné husle Sláčikového orchestra kultúrnych zariadení mesta B., ale v podchode pod električkami to boli v tej chvíli prvé husle. Do husľového puzdra mu padali mince, ale Janči nič nevidel, nič nepočul. Nevšimol si, že mu po chvíli futrál od husieľ zmizol. Cítil sa zvláštne. Možno mu naozaj dreveneli prsty, pretože po dlhom, nekonečnom čase si ich už ani necítil. Cítil, akoby sa menili na husľové drevo. Janči sa vypotácal na svetlo. Vošiel do ošarpaného parku. Husle, ktoré boli bez puzdra nahé a bezbranné, už ani neudržal v necitlivých prstoch. Musel ich položiť na lavičku a nechať ich tam. Husle už neboli ako predtým. Zružoveli, pulzovali, žili. Akoby všetok cit a život z Jančiho drevených prstov prešli do nich. Ak by ste v tomto čase počuli o novom géniovi, ktorý dokáže hrať na husliach akoby boli živé, je to jasné: sú to husle Jančiho, chlapíka, ktorý hral posledné husle.