ná pachuť socialistických prvomájov. Celé moje detstvo i mládenectvo, vo všetkých školách, som musel chodiť do sprievodov. Ako človek na samostatných nohách (resp. jednej, voľnej nohe) som to mal ľahšie: nemal ma kto prichýliť pod krídla sprievodu. Na bývalom Zväze slovenských spisovateľov vraj o nás uvažovali, nás, voľnonoháčoch (v istej dobe sme boli iba traja: Dušan Dušek, Dušan Mitana a ja), že nás naženú do sprievodu, ale nepodarilo sa. Socializmus sa zakuklil, ale Prvý máj ostal. A hľadá sa preň nová pracovná náplň. Chcú ho rekvalifikovať. Nemám nič proti Sviatku práce, pre mňa je práca životnou potrebou. Aj keď pôvodný význam tohto slova znamenal trápenie, námahu, ťažkosť. A nielen v slovanských jazykoch. Arbeit v nemčine, francúzske travail, munka v maďarčine, pjalfa po islandsky, starf po staronórsky - všade to znamenalo hrdlačenie, drinu, muky. Možno je pre mnohých dodnes práca nutným zlom, mordoviskom, remeslom, ktoré sa robí nasilu a bez záujmu. Pre nás, makačov a pracantov, ktorým sa cudzokrajne hovorí workoholici, je však pracovná činnosťou robotičkou, prácičkou, zábavkou. Preto aj zajtra pôjdem hrdo osláviť Prvý máj. Aj keď, zaplaťpánboh, bez sprievodu a tribún.