a Kerna (1. 5. 1938-1. 10. 1994). Absolutórium získal M. Kern roku 1963 na katedre maliarstva na VŠVU v Bratislave u prof. L. Čemického a prof. J. Mudrocha, ale skutočnou školou mu bol rodičovský dom, otec (maliar a reštaurátor, organizátor a autorita predvojnového kultúrneho života na Slovensku), príroda a pamiatky Liptova a rodinná kúria na Močiaroch, ktorú opúšťal len nakrátko a nerád a kde spočinula jeho telesná schránka, keď ukončil cestu poznania, či hľadania. Ako maliar začínal s otcom v liptovských kostolíkoch na reštaurovaní gotických nástenných malieb. Vlastný výtvarný program po ukončení štúdia budoval na pevnom konštruktívnom tvare objemu figúry a postupnom opúšťaní predmetnosti v objavovaní "novej prírody" - geometricky, v čistých farbách tvarovaných obrazoch a objektoch, ktoré prinášajú radosť z dokonalosti technickej civilizácie. Koncom šesťdesiatych rokov situoval geometrické objekty do prírodného prostredia, odkrýval ich neživotnosť a statickosť v prírodnom prostredí a v sérii fotomontáží sa objavilo prvé spochybnenie viery v technickú civilizáciu. Zároveň nastúpilo hľadanie v nových teritóriách - medzi umelým a prírodným, medzi subjektívnym a objektívnym, medzi racionálnym a senzitívnym, medzi časom a priestorom, medzi manipulovaným a slobodným, medzi kamuflážou a pravdou, medzi sebou a svetom. Eskalácia civilzačných zmien v životnom prostredí práve Liptova, kde stavba Liptovskej Mary totálne zmenila krajinu, i Kerna, ho priviedla k apelatívnemu sociálno-ekologickému programu. Začiatkom 70. rokov s didaktickou naliehavosťou konceptuálnej rétoriky pracoval na sériách fotografií a grafík. V polovici decénia sa mesianizmus a apelatívnosť premenili na kontemplatívne a meditatívne prežívanie, hľadanie tajomstva, rozhovor s prírodou prostredníctvom prírody. Tlak normalizačných praktík vtesnal autora do tajomných teritórií jeho detstva, kde konal výskumy v štruktúre skutočného času, vymedzenom pohybom mrakov na oblohe, plynutím vody v potoku, topením sa snehu, cestou slnka na oblohe, závanom vetra. Prítomná výstava, ktorá potrvá do 10. mája, pripomína práve tú periódu Kernovej tvorby, v ktorej sa stala jeho základným vyjadrovacím prostriedkom príroda - sneh, voda, lístie, tráva, hlina, piesok, oblaky- a dostala charakter rituálneho obradu, kde sa proces dematerializácie programovo premieňa na angažované stotožnenie sa so životom a prírodou. Kernova tvorba sa dotýka rôznych polôh súčasných umeleckých výskumov, jeho procesy hľadania jazyka majú blízko k landartovým intervenciám v krajine, k práci s telom, k minimalistickým seriálnym dejom, poetické odkrývanie všedných javov a materiálov je príbuzné s hnutiamu arte povera, ale aj s pohybmi konceptuálneho odkrývania umenia ako pojmu či idey. Výstava predstavuje aj niekoľko po prvýkrát zverejnených kresieb z poslednej tvorivej sily autora. Keď ťažká choroba, obmedzená motorika tela a fragmenty myslenia zanechávali záznamy o situácii človeka v nehmotnom svete, kde dotyk rúk na papieri je spojnicou medzi hraničnými stavmi života. Napriek všetkému, čo myseľ aj telo postihlo, všetko je stále poznačené túžbou po poriadku a harmónii, pre Kerna takej príznačnej.
Autor: EUGÉNIA SIKOROVÁ (Autorka je výtvarná teoretička)
