Pondelkové, v poradí už tretie stretnutie s jubilujúcim Dušanom Hanákom v DK Zrkadlový háj v Bratislave pripadlo presne na deň jeho šesťdesiatín. Preto rovnocennú časť večera, popri filmovej projekcii a následnom koncerte, tvorili gratulácie nekonečného zástupu blahoželajúcich pred mierne rozpačitým oslávencom. Nechýbali ani Iva Bittová a Juraj Nvota, protagonisti snímky Ružové sny, ktorá sa v ten večer premietala spolu s krátkymi filmami Omša a Deň radosti. Trojica akoby demonštrovala, že čas je vec relatívna a je neuveriteľné, že od nakrútenia Ružových snov už uplynulo dvadsaťdva rokov. Pri pohľade na nich sa zdalo, že tentoraz čas postál a vlastne sa odvtedy až tak veľa nezmenilo. Na začiatku koncertu venovala niekdajšia láska ušatého poštárika oslávencovi svoje cédečko Biele inferno. Vzápätí potvrdila, že naozaj má v sebe stále sviežosť, mladosť a nespútanosť všetkých tých Jolaniek, Araniek, Iloniek, Rád či Eržík. A rovnako moc uhranúť: mužov, ženy, ale i veci. Nabitá sála fascinovane hľadela na útlu ženu v mysticky jednoduchých čiernych šatách ako kúzli zvuky. Z rozkošného neporiadku navŕšeného pod nohami postupne vyťahovala všakovaké veci, aby sa v jej rukách menili na nástroje. Vyčarovala muziku z korálkovej čelenky, páru kožených rukavíc, na melódiu sa menilo mľaskanie, sŕkanie, vzdychy... Úsporné gestá, len občas sa zdvihla zo stoličky. A predsa mala celú sálu pevne v rukách. Nebyť jej autority, najradšej by počarované publikum sedelo v sále doteraz. Čo by nebolo dobre, pretože treba nazbierať sily na posledné kolo osláv. Bude zajtra opäť v Petržalke a na programe sú Papierové hlavy, zatiaľ posledná režisérova snímka, krátky film Zanechať stopu a koncert tentoraz budú mať Hanákov (c)hudobný priateľ Pavel Fajt, špičkový hráč na bicie a autor hudby Papierových hláv a viedenská kapela Metamorphosis.
Autor: bd
