Pálffyho palác Galérie mesta Bratislavy ožil - obrazne i reálne. Dýchajúca podlaha poprednej súčasnej slovenskej výtvarníčky Ilony Némethovej (1963) ho rozdýchala životom. V roku 1992 sme sa po prvýkrát stretli s jej inštaláciou na pôde Galérie mesta Bratislavy (Brána, výstava z cyklu 6+6). Spolu s mixmediálnym projektom Labyrinty, ktorý realizovala v Galérii C. Majerníka (1990), signalizovali od prvopočiatku nástup silnej individuality do médií súčasného výtvarného umenia. Obrovská vitalita a spôsob - v zmysle konzekventného prístupu k osloveniu, vyjadreniu myšlienky, obsahu, vzťahu a stavu - s akým pristupuje k realizáciám sebou predostretých "nasýtených javov" je prekvapujúca až šokujúca, no ako sa ukazuje v toku rokov, pre túto výtvarníčku charakteristická, ba určujúca. "Diváka" - recipienta oslovuje ľudský rozmer jej inštalácií. Počiatočným zámerom autorky bolo rozdýchať, oživiť až zarážajúco mĺkve, jednotvárnou otupelosťou a falošnou nainscenovanosťou imitácie meštianskeho tepla, v skutočnosti však chladom a neosobnosťou presiaknuté múry paláca. Iritujúca skutočnosť "vyprázdnených" - neživých prostredí našich galérií a múzeí bez reálnej komunikácie s okolitou realitou, ju priviedla na myšlienku vdýchnuť "pórom" jeho neživých múrov či postaviť do kontrapunktu, živý, primárny element - dych. Jeho sugestívny zvukový efekt nás vťahuje do útrob paláca a vinie sa ako zhmotnené echo od prízemia až k jeho samému vrcholu. No až pri pohľade na vzdúvajúce sa a "vydychujúce" tri obrovské, krehké a zraniteľné, snehobiele "vankúše", pokrývajúce temer celú podlahu tretieho poschodia výstavného priestoru, pocítime uchvacujúcu i desivú opojnosť zmyslu vyjadrenia tohto javu. To najcennejšie, čo máme, je dych. A napriek tomu celkom samozrejme predpokladáme, že po výdychu bude nasledovať ďalší nádych... Spontánnosť našich telesných orgánov až zarážajúco presne vymedzuje spontánnosť našich vnútorných, rozumových a duševných pochodov. Poznáte ten stav? Pociťujete to ako "guču", "uzol", ktorý nosíte v hrudi či hrdle, a nedá vám nadýchnuť sa...a potom to s bolesťou pomaly prekonávate, zhlboka sa opatrne nadýchnete, pomaly prerývane vydychujete, a skúšate to ešte raz, prekonávate neistotu, strach, bolesť... vyrovnávate sa s niečím, čo je vo vás hlboko a len v tušení, čo veľakrát nemôžete ani definovať alebo vedome nechcete... Dych mapuje stav duše.
Výtvarnému programu "Podláh" sa Ilona Némethová začala cieľavedome venovať v roku 1996. Nastoľuje v nich interakciou návštevníka a komplexne vytvoreného prostredia (využívajúc pri tom svoju prirodzenú danosť priestorového videnia a vnímania, vcítenia sa do jeho atmosféry) problém psychosomatických procesov, komunikácie bez možnosti úniku. Je direktívna, nedáva nám inú voľbu ako prejsť alebo odísť! Nestojí už len o pohľad "zvonku", neudáva nám smer komunikácie (Beh medzi šibajúcimi prútmi, 1994; Cesta, 1996), nevovádza nás do tajuplných, neistých a pachom prírody ohraničených, preteplených priestorov (Labyrint, 1996; Stena - "múr nárekov", 1995); odmieta oddelenie diela od jeho hmotného prostredia, radikálne, bezzvyšku vytesňuje priestor - výtvarne minimalistickou monumentálnou skratkou (Vankúše - Podlaha I., 1996). Vyžaduje od nás prežitie vlastnej skúsenosti, hmatateľné, skutočné rozšírenie obzoru vlastného bytia o skúsenosť, ktorú si nemôžeme dopredu vyčerpávajúcim spôsobom predstaviť. Siaha po čistom haptickom a akustickom vneme, vedome prebúdza vo vnímateľovi "nové" vedomie jednoty tela i duše, uvedomovanie si vlastnej telesnosti v súznení s duševnými poryvmi. Simuluje situácie, ba dalo by sa povedať, že vytvára akési rituálne prostredia, pri ktorých na vnímanie diela používame zmysly (hmat - dotyk, sluch -zvuk) len ako prostriedok, aby sme telu dali prežiť svoj vnútorný príbeh - referenciu o stave vlastnej duše (Podlaha II. - Pozametajme pod koberec, 1997 (spolu s Agnés Deli). To, čo predtým autorka naznačovala prvkami z prírody, matériou predmetov, čím vytvárala metaforickú polaritu vzťahov prírody a spoločnosti, matérie a duchovna, preniesla v tomto momente priamo na človeka... Všetky Podlahy I. Némethovej sú na začiatku biele - čisté - nevinné. Sú tabulou rasa na prahu zrodu nášho poznania. Dýchajúca podlaha takou zostáva až do konca výstavy, je odrazom autorkinho pozitívneho myslenia. Pocit vyrovnanosti, radosti a spokojnosti - šťastia spočíva u každého z nás v hľadaní hodnoty samého seba. Skúste ho i vy nájsť na "vlnách" krehkej emocionality Dýchajúcej podlahy. Ľahnite si a dýchajte spolu s ňou.
Autor: KATARÍNA KIŠOVÁ (Autorka je výtvarná teoretička a kritička)
