Erró. Od štvrtka sa predstavuje aj pred slovenským publikom prostredníctvom svojich veľkoformátových obrazov, ktoré sú inštalované v Galérii mesta Bratislavy (GMB) v Mirbachovom paláci. Bratislava je zároveň poslednou zastávkou v rámci umelcovho trojročného výstavného turné po krajinách strednej a východnej Európy a kurátorsky na nej spolupracovali Hans J. Neyer z múzea Wilhelm-Busch v Hannoveri a I. Jančár z GMB. Výstava nesie názov Politická maľba. "Hoci názov nie je odo mňa, myslím, že je vystihujúci, pretože výstava je akýmsi dokumentom prevažne o ľuďoch, ktorí rozhodovali o pohyboch v spoločnosti," vysvetľuje Erró. "Veľa je tu zaznamenaných diktátorov, ktorí už nežijú - naposledy predvčerom zomrel už aj Pol Pot. Veľká časť z ich doby je už preč. Žiaľ, diktátori sú ako každá burina - je veľmi nepoddajná a stále v nejakej forme prerazí..." Erró vo svojom zobrazení minulosti používa výraz takmer až historickej maľby, pričom často využíva citácie z malieb starých majstrov. "Mojím favoritom je Rubens, no nevyhýbam sa ani holandským majstrom 17. storočia. U nich ma fascinuje najmä príbehovosť. Možno aj preto našu voľnú skupinu, ktorá vznikla okolo roku 1960, zaradili do prúdu naratívnej (príbehovej) figurácie a dali jej nálepku barokový pop. Neviem. Isté je, že sme boli začiatkom 60. rokov veľmi blízko k americkému pop-artu Warholovho či Lichtensteinovho razenia, pričom mne osobne bol najbližší Rosenquist." Erró je vo svojej tvorbe ironikom, miestami až zámerne patetizujúcim svoj výtvarný prejav. Vo svojom typickom rukopise s dômyselne vystavanou kompozíciou obrazu používa značné zveličenie, ktoré má svoje inšpirácie v komikse. "Zdá sa mi, že sa to najviac hodí k súčasnej dobe. Súvisí to aj s publicitou v televízii i v ďalších médiách a možno aj práve preto nás v Amerike nazvali barokový pop. V každom prípade sme detailnejší ako Američania a v obrazoch máme viac príbehov. Pravda, ceny mojich obrazov sú iné ako ich." Jeho rozmerné maľby v dynamickom prednese si našli svoje miesto v takých prestížnych zbierkach ako Centre Georges Pompidou v Paríži, Museum of Modern Art v New Yorku, pričom na budúci rok pripravuje veľkú autorskú výstavu v parížskom múzeu Jeu de Paume (pred svojím premiestnením do Musée d`Orsay tu boli zbierky francúzskych impresionistov).

Meno rodáka z islandského Olafsviku - Gudmundur Gudmundsson znamená v preklade Syn Božej ruky. "A uznáte, že tento názov sa neveľmi hodí na maliara môjho typu. Preto som si po príchode do Paríža vymyslel praktickejšie meno Ferro, no po niekoľkých rokoch ma zažaloval právnik istého maliara rovnakého mena. Po trojročných súdoch mi môj pravnik navrhol, aby som si vypustil pred menom písmeno F a všetko bude vyriešené. Radil som sa s kamarátmi spisovateľmi, ale na nič sme neprišli - návrh právnika sa mi však pozdával. No a odvtedy sa volám Erró." Voľné asociácie na toto meno evokuje aj posledná sieň bratislavskej expozície, kde sú prezentované obrazy s výrazným erotickým nábojom. Až s takým, že pre ich obsah bolo vo Francúzsku zakázané ich vystavovanie. "Avšak v Nemecku vyvolali dobrý ohlas," oponuje Erró, "pričom pre menšie deti bolo upozornenie, že tieto obrazy sú pre ne zakázané." Erró však odmieta názory, ktoré posúvajú jeho obrazy s erotickými motívmi na dotyk k pornografiou. "Mám na to jedno vysvetlenie: zatiaľ čo rodičia idú na výstavu takýchto obrazov, ich deti si doma púšťajú video s oveľa vulgárnejšími námetmi. Hranice sa už dávno zotreli a len konštatujem, že Francúzi sú napriek svojej povesti príliš veľkí moralisti." Bratislavskú kolekciu obrazov považuje Erró za ukončenú a v súčasnosti pracuje tento štyrikrát ženatý umelec na sérii Osudových žien. "Inšpirácií je teda dosť, ale s každou mojou ženou mám dobrý vzťah. Zdá sa mi však, že čím som starší, tým som sentimentálnejší a nesúvisí to len so ženami, ale aj s mojím Islandom, na ktorý rád chodievam. V mojom rodnom Olafsviku sa pripravuje otvorenie mestského múzea, v ktorom by jedno poschodie malo byť venované len mne a mojej tvorbe. Už som tam poslal niekoľko stovák obrazov, grafík, fotografií a ďaších predmetov dokumentujúcich môj život. Múzeum, ktoré by malo byť otvorené v roku 2000, bude niesť aj moje meno... Avšak stále je pre mňa najdôležitejšie vytvorenie dobrého obrazu..."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.