Mierová dohoda o Severnom Írsku uzrela v piatok uplynulého týždňa konečne svetlo sveta. Je symbolické, že sa tak stalo práve na začiatku veľkonočných sviatkov. Svet ju prijal s veľkým uspokojením, aj keď je len veľmi ťažko možné predpokladať, že dala definitívnu bodku za 30 rokov trvajúcim konfliktom. Otázkou zostáva, nakoľko sa dohodu podarí vniesť do každodenného života obyvateľov provincie, kde je každé mestečko a každá rodina poznačená tri storočia trvajúcim náboženským napätím, ktoré vyvrcholilo rozdelením Írska v roku 1921 a postupne prerástlo do otvoreného konfliktu.
Obyvatelia oboch častí Írskeho ostrova by sa k dohode mali vyjadriť počas referenda, ktoré sa bude konať 22. mája. Posledné prieskumy verejnej mienky pritom naznačujú, že ju v Severnom Írsku podporuje až 75 percent obyvateľstva. Obe komunity, tak katolíci, ale aj protestanti, majú však za sebou ozbrojené skupiny, ktoré sa na rozdiel od nich nie veľmi zhovievavo dívali na pokračujúce rokovania. Na strane katolíckych republikánov je to smutne slávna IRA, ale popri nej aj Írska armáda národného oslobodenia, ktorej cieľom bolo prekaziť v uplynulých týždňoch akúkoľvek dohodu pokračujúcimi atentátmi. Zatiaľ čo oficiálne kruhy IRA výsledky rokovaní, na ktorých ich zastupovalo politické krídlo Sinn Fein, prijali pravdepodobne s uspokojením, s nie príliš veľkým nadšením sa stretla dohoda v radoch Unionistickej strany Davida Trimbla, kde spôsobila rozkol v samotnom vedení. Je to pochopiteľné: zatiaľ čo proírskym republikánom dáva dosiahnutá dohoda väčší manévrovací priestor, unionisti naopak ustupujú zo svojich doterajších pozícií, ktoré im zaručovali podporu ústrednej londýnskej vlády.
Dohoda, dosiahnutá uplynulý piatok totiž predpokladá vytvorenie, vlastne obnovenie 108-členného Severoírskeho zhromaždenia - parlamentu, ktorý by mal v spolupráci s Írskou republikou rozhodovať o niektorých otázkach v rámci regionálnej politiky, ako aj otázkach európskej integračnej politiky. Republikáni v ňom samozrejme vidia zárodok budúceho zjednotenia ostrova, pre unionistov je naopak, prvým krokom k odtrhnutiu od Veľkej Británie. Čas však momentálne hrá pre katolíkov: Severné Írsko je unavené dlhým konfliktom a v krajine vyrástla počas uplynulých tridsiatich rokov úplne nová generácia, odchovaná viac paneurópanstvom a toleranciou ako vyzdvihovaním historických náboženských sporov. Navyše, tradičná protestantská väčšina sa vďaka emigrácii a vysokej pôrodnosti v katolíckych oblastiach stáva pomaly menšinou. Celý ostrov pritom v súčasnosti prežíva ekonomickú konjunktúru a obyvatelia krajiny, ktorá dala svetu za posledných 300 rokov 80 miliónov vysťahovalcov (zväčša ekonomicky a nábožensky motivované odchody), si nechcú nechať ujsť príležitosť. Nezanedbateľným je aj fakt, že konštelácia vládnych kresiel vo Washingtone, Londýne a Dubline je mierovej dohode tiež mimoriadne priaznivo naklonená.
Mnohí dávajú úspech rokovaní do priameho súvisu s osobnou angažovanosťou Billa Clintona, pre ktorého je dohoda nesporne jedným z najväčších zahraničnopolitických úspechov, ako aj s menami írskeho premiéra Bertieho Aherna a Tonyho Blaira. V prípade Blaira to však nie je celkom fér, pretože rozhovory začal ešte jeho predchodca v úrade, John Major, na ktorého sa v prvej vlne radostného ošiaľu takmer zabudlo. Tony Blair si to však uvedomil a otvorene poprosil Johna Majora o spoluprácu pri praktickou uplatňovaní dohôd. Sám Blair sa o dosiahnutie konečnej dohody zaslúžil najmä svojou neskrývanou snahou o otvorenosť a úprimnosť, ktorou si dokázal získať dôveru oboch znepriatelených strán. On sám ako protestant žije v manželstve s katolíčkou a zdá sa, že tento ekumenizmus v praxi mu umožnil lepšie pochopiť aj situáciu v Severnom Írsku. A tak sa z monolitnej Veľkej Británie postupne čoraz viac stáva Spojené kráľovstvo - rovnocenný zväzok štyroch národov, o ktorých svet doteraz vedel iba vďaka vtipom na margo povestnej škótskej šetrnosti, írskemu čiernemu pivu a waleskej futbalovej reprezentácii.
