BRATISLAVA (SME - ata) - "Poviedka by mala byť vždy odrazom nášho vlastného myslenia a trápenia. Pekné na nej je to, ak čitateľ uzná, že aj on mal podobné trápenie, alebo radosť," povedal pred niekoľkými rokmi, na konci svojej zbierky poviedok Útek z rodnej obce, spisovateľ Rudolf Sloboda. On sám svoje trápenie pred dva a pol rokom už nevládal uniesť. Akoby nikto okolo neho nevedel čítať šifry, ktoré vkladal do svojich próz nenapodobiteľného, v slovenskej literatúre už len ťažko zopakovateľného štýlu a zafarbenia. Rudolf Sloboda 6. októbra 1995 dobrovoľne odišiel. "Niekto mi rozprával, že keď pred smrťou zatĺkol klinec do steny, vypadol kus omietky. Naokolo sa to rozsypalo, všetko pozametal, vyčistil, vysypal do smetiaka. Zatĺkol ho opäť a potom sa obesil... Aj to svedčilo o jeho vlastnostiach, výnimočnej dôslednosti," povedal vtedy v októbri pre SME scenárista Ondrej Šulaj. Bolo mu súdené byť legendou za svojho života, a ako legenda aj odišiel. Práve dnes by sa prozaik, básnik, scenárista, a ku sklonku svojho života aj dramatik Rudo Sloboda dožil 60 rokov. Starší literáti, jeho rovesníci, si ho budú pamätať ako svojrázneho - plachého i excentrického rozprávača z Klubu spisovateľov. Pre jeho ľudskú a tvorivú nezávislosť sa v ňom "videla" predovšetkým mladá generácia: viacerí, aj o pár desaťročí mladší kolegovia za ním chodili do jeho domu v Devínskej Novej Vsi, odkiaľ nevychádzal tak často, veď "celý svet videl z okna svojej spálne". Sám sa považoval za "večného Chorváta, odmalička škaredého, žltého chlapčeka". Bol ironickým, vecným a nemilosrdným rozprávačom, zapisovateľom všetkého, čo videl okolo seba. Preto sme sa v jeho antihrdinoch, akokoľvek čudných a zosmiešnených, tak často spoznávali. Bol utiahnutým, skromným človekom, no dokázal dlhé hodiny spontánne rozprávať. Takého sme ho mali možnosť vidieť v dokumentárnom filme režiséra Juraja Nvotu Človek uprostred, takto sa zjavil aj v celovečernom filme Martina Šulíka Všetko, čo mám rád. "Som skromný človek, zabávam, či zamestnávam jednoduchých ľudí príbehmi, pomáham im, aby verili, že ľudský rozum nakoniec zvíťazí. V malom svete jednotlivca i vo veľkom svete spoločnosti a ľudstva," to je mojím krédom. Už v posledných rokoch života Ruda Slobodu ako dramatika, akoby čosi tušiac, predstavili Slovensku Juraj Nvota, Zita Furková a ďalší z bratislavského Divadla Astorka-Korzo 90, ktorí sa podieľali na jeho jediných dvoch inscenáciách Armagedon na Grbe a Macocha. Obidve sa hrajú dodnes, no on sa už nedočkal ich úspechu. Odišiel, a je to škoda, pretože Rudolf Sloboda "nemal predchodcov a nebude mať nasledovníkov".
Autor: SME - ata
