Každý rok na prvého mája bolo vraj začiatkom 50. rokov možné vídať muža v stredných rokoch vynášať na polia vedrá s odpadom zo žumpy. Takýto nezvyčajný spôsob prepojenia miesta, času, činnosti a osoby je možný azda len u jediného človeka - Bohumila Hrabala. Na komplikovanú osobnosť treba komplikovaný žáner - Monika Zgustová si zvolila žáner "takmer románového životopisu". Knihu, ktorú Bohumil Hrabal dokonca autorizoval, zostavila autorka aj na základe jeho vlastných rozprávaní po asi desaťročnej spolupráci.

Ako dieťa miloval samotu, západy slnka v rieke, tiché jazdy loďkou. Má v sebe francúzsku krv, široké lícne kosti po avarských a tatarských predkoch, z detstva mu ostáva večne ho prenasledujúci pocit viny nemanželského dieťaťa. Tento plachý a zasnívaný chlapec z vidieka milujúci prírodné obrázky svoje prvé chvíľky inšpirácie prežíva v kancelárii nymburského pivovaru počas voľných sobôt a nedieľ, keď klepká do písacieho stroja značky Underwood prvé automatické verše. Po presťahovaní sa do pražskej časti Libeň objavuje veľkomesto a nasáva jeho energiu. Spolu s Vladimírom Boudníkom je obdivovateľom periférie, krásy plesní a škvŕn na stenách, hrdzavých potrubí. Často strieda zamestnania - vyberá si podľa vlastných slov tie najbizarnejšie - naschvál tie, v ktorých sa cíti najzúfalejšie. Raz, keď ešte pracoval na železnici, vyzul si topánky a prešiel po peróne, ako sa patrí, v uniforme - bosý. K prekonávaniu vlastnej plachosti mu pomáhali jeho výstredné kúsky.

Jeho prvá kniha vychádza až v roku 1963 (skoro päťdesiatnikovi) - zbierka poviedok Perličky na dne, hoci jeho poviedky a básne v próze kolovali už dávnejšie predtým medzi jeho priateľmi. Na to, aby vyšli, boli málo ideologické, realistické a príliš moderné. Uvoľnené šesťdesiate roky preňho znamenajú uznanie - podľa jeho námetov sa nakrúcajú filmy, jeho knihy sú odmeňované cenami, dostáva pozvánky do zahraničia. Po zapadnutí železnej opony v začiatkoch normalizácie sa sloboda končí, Bohumil Hrabal sa utiahne do Kerska, do lesného domčeka s mačkami - nemôže publikovať. Dostáva sa pod dohľad ŠtB, čo ho veľmi deprimuje, a preto podľahne a odosiela "na radu" ŠtB list Ludvíkovi Vaculíkovi, aby nevydával v samizdatovej Edícii Petlice jeho knihy. Vaculík mu srdečne odpisuje, že jeho nesúhlas berie na vedomie, ale v záujme literatúry a čitateľov mu, žiaľ, nemôže vyhovieť. V sedemdesiatych rokoch vychádzajú jeho knihy paralelne v samizdate aj v štátnych vydavateľstvách, ako sám hovorí, chcel byť spisovateľom za každú cenu, aj keď z textov vyhodil Krista a Lao-C`, keď to od neho chceli... groteskne tragický, lyricky naturalistický - ako jeho vlastná smrť, pád z piateho poschodia pri krmení vtáčikov, azda tak ako si ju vysníval.

Životopis sa nie vždy musí vydariť; dôverný vzťah s osobnosťou môže zviesť k jej mýtizácii, citový a príliš ústupčivý prístup môže prevážiť nad reálnymi faktami. Písať zároveň o živote a diele autora, akoby šlo o jednu záležitosť, môže byť zavádzajúce, ak však písanie presahuje intenzitou prežívané, ako v prípade Bohumila Hrabala, projekt môže byť úspešný - k radosti čitateľa, ktorý má rád synovca strýca Pepina.

Autor: JELA KRAJČOVIČOVÁ