YURI DOJC - Narodil sa 12. mája 1946 v Humennom. Keď mal osem rokov, rodičia sa presťahovali do Bratislavy, no, ako sám hovorí, pekné spomienky na Humenné mu zostali na celý život. V Bratislave absolvoval strojnícku priemyslovku a neskôr, vo vedľajšej budove na Fajnorovom nábreží Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Roku 1968 sa stal členom študentského parlamentu. V lete toho istého roku vycestoval do Anglicka na brigádu a po auguste 1968 sa rozhodol nevrátiť. Koncom roku 1969 odišiel do Kanady a po dvoch rokoch robenia rozličných prác nastúpil na Ryerson University (odbor fotografia) v Toronte. Od roku 1974 pracuje vo voľnom zamestnaní ako "freelancer". O jeho práci písali najprestížnejšie časopisy z celého sveta: Zoom (Francúzsko), Notjust B&W (Austrália), La fotografia (Španielsko), Communication Arts (USA), Applied Arts (Kanada) a ďalšie. Yuri Dojc získal za svoju tvorbu množstvo ocenení. Medzi nimi sú aj štyri zlaté medaily Kanadskej asociácie fotografov, dve zlaté medaily z New Yorku od Photo District News/Nikon súťaže a množstvo ďalších od rozličných časopisov a organizácií ako napríklad Art Directors Club. Za "pohladkanie" na duši považuje aj fakt, keď si ho firma Kodak začiatkom 90. rokov vybrala ako prvého Kanaďana pre propagáciu svojho čierno-bieleho materiálu. Popri takých svetových hviezdach, ako sú Helmut Newton, Herb Ritts a Albert Watson, ho vybrali pre európsku a svetovú reklamnú akciu tejto firmy. Pre svetovú kampaň bola vybratá fotografia Fish Kiss (Bozk ryby). Táto fotografia sa dostala do mnohých časopisov v podobe logotypov, v USA je na zubných pastách a v Kanade na telefónnych kartách. Na jeseň tohto roku pripravuje v bratislavskej Galérii Michalský dvor autorskú výstavu, v ktorej by chcel vystaviť aj projekt American Dream II.

Yuri Dojc - slovenský fotograf, ktorý po auguste 1968 emigroval do Anglicka a od roku 1969 žije v Toronte - s obľubou hovorí, že keď išiel do Kanady, mal šesť dolárov a keď má teraz viac, je spokojný. Klasický príbeh naplnenia amerického sna, pomocou ktorého sa Yuri Dojc stal jedným z najuznávanejších fotografov reklamných kampaní svetových firiem. Zhodou okolností Americký sen sa stal aj názvom Dojcovho fotografického cyklu, ktorý ho vyniesol na výslnie svetovej fotografie. Pravda, ako ukazujú aj fotografie na tejto strane, Yuri Dojc povedľa reklamnných fotografií nezabúda ani na svoju voľnú tvorbu. Jedna jeho fotografia bude použitá aj na obálke pripravovanej knihy Petra Breinera s názvom Javorové listy, ktorú vydáva vydavateľstvo VMV. Nedávny krátky pobyt Yuri Dojca na Slovensku sme využili na rozhovor.

# Ako často chodíte na Slovensko?

"Všetky cesty na Slovensko závisia od zdravia mojej matky. Keď je zdravá, tak chodím na Slovensko každé tri-štyri mesiace. Keď je chorá, tak, samozrejme, častejšie. Teraz som sa tu zdržal dva týždne a prišiel som z jedného dňa na druhý, lebo som sa dozvedel, že mama je v ružinovskej nemocnici. Príjemne ma prekvapila neuveriteľná ľudskosť pacientov, ktorí ležia spolu s mamou, a už mám aj urobené čierno-biele fotografie, z ktorých jedna je publikovaná aj na tejto strane."

# Využívate tieto návštevy aj na fotografovanie?

"Samozrejme, chodím po slovenských mestách a dedinách a fotografujem Real People - skutočných ľudí. Cyklus pochádza z posledných dvoch rokov a volá sa Potulky po Slovensku. Fotografie sa už ujali v USA a v Kanade a na základe nich dostávam veľa zaujímavých prác. Napríklad naposledy od Bank of Montreal."

# Robíte "skutočných" ľudí aj v Kanade?

"Áno, len na Slovensku je to akési spontánnejšie, v Kanade má zase fotografovanie organizovanejší charakter. Nedávno som fotografoval aj v malej osade Podhradie, v ktorej sa počas druhej svetovej vojny skrývali moji rodičia. Na tieto cesty chodím spolu so svojimi kamarátmi a často sa celé dni túlame po dedinách."

# Ako vyzerá vo vašich očiach obraz súčasného Slovenska v porovnaní s obrazom spred tridsiatich rokov?

"Pamätám sa na Slovensko, keď ešte boli dediny dedinami. V strede stál kostol, okolo neho malebné domy, dlhá hlavná ulica obsypaná starými babkami - z tohto obrazu už veľa zmizlo. Vytratila sa typickosť dedín - domy už nemajú svoj charakter. Dokonca ľudia si začali nezmyselne robiť rodinné domy ako paneláky..."

# Ako pred fotografovaním vstrebávate krajinu a jej ľudí?

"Precestoval som už veľa krajín a takmer pre všetky platí názov Kunderovho románu Život je niekde inde. Usilujem sa cítiť život. Priznám sa, že niekedy som vedľa a skutočný život mi uniká. Preto uprednostňujem jazdu na motorke - akýsi Easy Rider - na ktorej je krajina predo mňou otvorená a naplno vychutnávam jej vôňu."

# Na obálke pripravovanej knihy Petra Breinera Javorové listy bude použitá vaša fotografia. Oslovil vás sám autor?

"Ponúkol som fotografiu, ktorej variantu už použili na svoju reklamu vplyvné kanadské noviny Globen Mail. Myslím, že táto fotografia sa hodí na obálku knihy - sú na nej staré listy ležiace na vode a nad nimi pláva ohnivočervený javorový list. Pre mňa to symbolizuje nádej."

# Stotožnili ste sa s Breinerovými príbehmi, reflexiami a úvahami?

"Sú veľmi zaujímavé a niektoré sa ma priamo dotýkajú."

# Ako ste sa dostali medzi špičku kanadskej, ale i americkej fotografie?

"Rozhodujúce bolo zaostrenie energie na jednu vec. Zabudol som na to, kde som, nepozeral som sa dozadu, len som vytrvalo robil to, čo ma bavilo. A tak som sa pomaly dostával do povedomia."

# Nepotrebovali ste odporúčanie známeho človeka alebo prácu dobrého manažéra?

"Nebol som na to odkázaný. Keď totiž človek chce, aby bol život ťažký, tak si ho bude neustále sťažovať. Osobne sa pozerám na život optimisticky, a preto je pre mňa život ľahký."

# Teda s vylúčením skepsy? Nepochybujete napríklad nad vlastnou prácou?

"V žiadnom prípade nad ňou veľa nešpekulujem a nechávam na druhých, aby o tom rozprávali. Domnievam sa, že by som potom dostával preč osobitú mágiu každej fotografie. Radšej sa nechám prekvapiť situáciou, ukradnem ju a až potom, keď sa to niekomu páči, môžem si povedať, že to vyšlo."

# Ide teda o pocitový moment, ktorý vás musí okamžite chytiť?

"Fotografia je ako poézia alebo džez. Niektorí fotografi sú však precízni ako prozaici a majú všetko vypočítané. Ja idem po emóciách. Niečo ma silne zasiahne, ani sám neviem prečo, a idem za tým. A až po rokoch môžem nad tým špekulovať."

# Bola takýmto pocitovým momentom aj Kanada?

"Kanada v podstate nemá silnú skúsenosť z minulosti, a preto nemá výraznejšie výkyvy. Je to vlastne krajina bez toho, aby sa tam niečo dialo."

# Nie je to potom nuda?

"Kvôli tomu chodím na Slovensko. Keď sa však aj tu dostanem do určitých koľají, tak odchádzam do Kanady. Je dobré, že si môžem vyberať krajiny, a preto sa považujem za ,lucky mana`... Keď som bol dieťa, žil som v krajine, kde vládol idealizmus. Uplynulých tridsať rokov som strávil vo veľmi slušnom kapitalizme."

# Nie je tento pohľad príliš ideálny?

"Drsný kapitalizmus je možno na Slovensku. Netvrdím však, že život v Toronte je superpozitívny. Jeden chlapík sa ma pýtal, či viem, aký je rozdiel medzi New Yorkom a Torontom. Povedal mi, že New York má to najlepšie aj najhoršie a Toronto je v strede. Ako som už spomenul, osobne potrebujem viac ako priemer."

# Slávu ste si urobili najmä reklamnou fotografiou. Ako vyzeral uplynulý rok?

"Minulý rok bol mojím najlepším. Spokojnými zákazníkmi boli Bank of Montreal, Ericsson, Sears a dokonca som režisérsky pripravil dva reklamné spoty pre farmaceutickú firmu Ciba Geigy. Bola to pre mňa veľká zmena, ale aj vzrušenie, lebo predtým som to nikdy nerobil. Hodili ma do režírovania reklamy ako do bazéna dieťa, ktoré nevie plávať."

# Naučili ste sa?

"Vyšlo to, takže dúfam, že prídu aj ďalšie objednávky. Na rozdiel od fotografie to bola veľká zmena, pretože tam je človek viac individualistom a pri fotografovaní sa uplatňuje aj viac prežitého."

# Aký dôraz kladiete na technickú stránku fotografovania?

"Mám veľa kvalitných fotoaparátov a keď sa mi pokazia, tak si kúpim nový. Technikou je však dnes počítač, ten ma oslobodil od vecí technického charakteru, ktoré boli unavujúce. Počítač však nenahradzuje fotografa. Naopak, fotograf musí byť dnes vizuálny umelec, a nie technik."

# Ide však ešte o čistú fotografiu?

"Na tom nezáleží. Fotograf musí byť dnes technikom, pretože počítač vyhranil konkurenciu. Aby som dnes robil dobrú fotku, musím mať oveľa lepšie oko ako predtým. Počítač ma priam prinútil vrátiť sa k skutočnej fotografii."

# Máte stabilný kolektív, s ktorým pracujete pri reklamných fotografiách?

"Na každé fotografovanie si ho dávam dokopy. Formuje sa, až keď príde objednávka. Predtým som mal veľké štúdio, v ktorom boli dvaja-traja asistenti, sekretárka. Príchodom počítačov sa však môj štýl práce dramaticky zmenil. Počítač sa stal súčasťou môjho biznisu."

# Manipulujete fotografiu počítačom?

"Či už je čierno-biela alebo farebná, vždy ju ,skenujem` a pripravím pre zákazníka tak, aby bola perfektná. Oproti minulosti je to naozaj veľký rozdiel. V poslednom čase som dostal z Argentíny zaujímavú ponuku ísť na workshop o počítačovej fotografii."

# Ako vyzerá konkurencia v reklame v severnej Amerike?

"Konkurenciu beriem ako svojich kolegov. Čím je ich viac, tým lepšie. Aspoň sa mám s kým porovnávať. Keď nie je konkurencia, zostanete iba priemerný."

# Pozeráte sa teda len na špičku?

"Určite existujú aj výborní amatéri, ale inšpirujú ma len tí najlepší."

# Ako sa reklama dopĺňa s vaším záujmom o voľnú tvorbu?

"Obidve veci sa prelínajú, pričom veľakrát ide o podobný projekt. Momentálne pracujem na svojom novom cykle s názvom Magic Prague. Keď napríklad letím do Toronta, počas medzipristátia v Prahe mám asi päť hodín času. Vezmem si taxík a vyberiem sa do mesta. Počas fotografovania sa mi postupne začína tvoriť iný obraz tohto mesta, než aký som poznal doteraz."

# Akým smerom?

"Volám to magická Prague alebo aj Kafkova Praha. Keď som tam skoro ráno, ulice sú ešte prázdne a len pomaly sa zapĺňajú. Z tohto pohybu vzniká neopakovateľná atmosféra. Predtým som dlhé roky pracoval na cykle s názvom American Dream. Išlo o fotografie, v ktorých boli rôzne aranžované hračky a z nich som potom vytváral obrazové kompozície."

# Aj vy osobne ste si naplnili americký sen?

"American Dream je v podstate len ilúzia. Dnes sú Spojené štáty na výslní a životná úroveň je na najvyššom stupni od druhej svetovej vojny. V roku 1993 to tak však nebolo a veľa ľudí na Američanov doslova pľulo. Vtedy dali moju fotografiu na prednú stránku azda najvplyvnejšieho časopisu o reklame Advertising Ages - Creativity, pretože ja som vtedy svoj americký sen ešte len hľadal. V časopise bol aj môj seriál o American Dream a úvodný stĺpček od šéfredaktora."

# Aká bola vaša reakcia?

"Dostal som sa na sever od raja."

# Prečo nežijete priamo v raji?

"Pretože, keby som bol v raji, nemohol by som o ňom snívať. Nejde ani tak o životnú úroveň. Čo by ma najviac lákalo v ňom žiť, je kvalita práce. Art directori vyžadujú vyššiu kvalitu. Jednoducho, je tam väčšia konkurencia. Bolo by dobré, keby som aj ja dostával šťuchance, ktoré by hovorili, že moje fotografie sú slabé."

# Potrebujete aj negatívnu kritiku?

"Áno, niekedy je tá chvála až príliš presladená a ľudia už automaticky hovoria, že moja práca je dobrá. Ja už skutočne nepotrebujem potľapkávanie po pleci. Už som to povedal niekoľkokrát, prišiel som do Kanady so šiestimi dolármi a dnes hovorím, že keď mám viac, tak som spokojný."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.