v Bordeaux a inšpektorom jej Úradu pre židovskú otázku. 87-ročný Papon sa počas procesu zo svojho miesta za nepriestrelným sklom vytrvalo obhajoval tvrdením, že o osude deportovaných Židov nič nevedel. Rozsudok neznamená, že Francúzsko sa s vichystickým režimom konečne vyrovnalo.
Po vojne bolo mnoho predstaviteľov tohto profašistického režimu potrestaných alebo odstavených z úradu, ale Paponova politická kariéra sa sľubne rozvíjala. Bol okrem iného najdlhšie slúžiacim policajným šéfom v Paríži (1958-67) a za vlády centristického premiéra Raymonda Barrého v roku 1978 sa stal ministrom rozpočtu. O túto funkciu prišiel v roku 1981, keď sa k moci dostali socialisti.
Aj jeho pôsobenie na poste šéfa polície v Paríži bolo kontroverzné. V októbri 1961 polícia na základe jeho rozkazu zaútočila na protestujúcich Arabov a v ďalších dňoch plávali dole Seinou tucty tiel Alžírčanov. Vo februári 1962 bolo na stanici metra utlačených na smrť osem francúzskych demonštrantov, ktorých policajti dostihli pri zamrežovanej bráne. Išlo o protesty nelegálnej Organizácie Tajná armáda (OAS), ktorá viedla násilnú kampaň za udržanie francúzskeho Alžírska. O Paponovej úlohe pri deportácii Židov sa po prvý raz zmienil satirický týždenník Le Canard Enchaine v máji 1981, ktorý publikoval príkazy na deportácie Židov do tranzitného tábora v Drancy na predmestí Paríža, podpísané Paponom. Z Drancy viedla cesta do Osvienčima. Papon požiadal o "čestný súd", ktorý tvorili piati bývalí členovia odboja a ktorý mal dokázať, že svoje postavenie využíval, aby informoval odboj o činnosti polície. Rozhodnutie súdnej poroty z decembra 1981 bolo dvojzmyselné, tvrdilo, že Papon "prispel k istým skutkom, ktoré nie sú v súlade s predstavami súdu o cti", a že mal v roku 1942 odstúpiť z funkcie. Čestný súd však dodal, že Papon sa snažil slúžiť odboju, a uzavrel, že obvinenia proti nemu nie sú oprávnené. Gerard Boulanger, právny zástupca niekoľkých rodín obetí holokaustu a francúzsky lovec nacistov Serge Klarsfeld, ktorý zastupuje 37 ďalších rodín, predložili formálne obvinenia proti Paponovi v decembri 1981 a v máji 1982. Napokon ho v júli 1988 obvinili z napomáhania zločinom proti ľudskosti. V roku 1991 Papon povedal novinárom, že je unavený z obvinení a chce predstúpiť pred súd.
Podľa právnikov, ktorí sa prípadom zaoberajú, používal bývalý prezident, socialista Francois Mitterrand v prípade Papona zdržiavaciu taktiku, pretože sa obával, že súd by vyvolal celonárodné bolestné spomienky na minulosť. Mitterrand, ktorý sám slúžil vichystickému režimu predtým, ako sa pripojil k odboju, potvrdil podozrenia v televíznom interview krátko predtým, ako opustil úrad v roku 1995.
Rozčarované reakcie verejnosti i židovskej komunity dokazujú, že posledný súd nad režimom z Vichy sa nekonal. "Problémom je, že rozsudok spochybňuje zodpovednosť jednotlivca zúčastneného na zločinnom akte režimu," povedal historik Denis Peschanski. "Periodicky, generácia za generáciou sa Francúzi budú pýtať sami seba, čo mali robiť," dodáva historik René Remond. "Toto je dôsledok dvojtvárnosti režimu z Vichy."
