Ivan Kadlečík - narodil sa 8. apríla 1938 v Modre, neskôr sa jeho rodina presťahovala do Rače a od roku 1977 žije v Pukanci. V rokoch 1956 - 1961 študoval slovenský jazyk na FF UK v Bratislave. V šesťdesiatych rokoch spolupracoval ako kritik a esejista so slovenskými literárnymi časopismi. V rokoch 1968-1970 bol šéfredaktorom kultúrno-spoločenského dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine. Počas normalizácie mu bolo znemožnené publikovať a svoje knihy a články publikoval v samizdatových vydavateľstvách - v Petliciach Ludvíka Vaculíka, v mesačníku Obsah a v druhej polovici 80. rokov vo Fragmente K Olega Pastiera. Po novembri 89 bola jeho tvorba rehabilitovaná a v marci roku 1996 mu udelili Cenu Dominika Tatarku, ktorú udeľuje slovenský PEN klub. Je zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave a je členom slovenského PEN klubu. Je autorom kníh: Z rečí v nížinách (mala vyjsť v Smene v roku 1971, no kniha bola pred vytlačením zakázaná, v roku 1993 ju vydal Slovenský spisovateľ), Reči z nížiny (Petlice, 1973), Rapsódie a miniatúry (Petlice - 1981, 1987 a tretie vydanie vyšlo v brnianskom vydavateľstve Atlantis roku 1992), Dvanásť (1989, Fragment K), Tváre a oslovenia (pochádza z roku 1974, v roku 1990 ju vydalo vydavateľstvo Osveta v Martine), Vlastný hororskop (pochádza z roku 1989, v Slovenskom spisovateli vyšiel v roku 1991, v roku 1995 vyšiel v nemeckom preklade vo vydavateľstve Wiesser Verlag v Klagenfurte), Epištoly (Archa, Bratislava 1992), Lunenie (Fragment, Bratislava 1993), Srdce sa volá Ň (Malé vydavateľstvo poézie, Námestovo 1994), Poco rubato (Fragment, 1994 - korešpondencia s českým spisovateľom L. Vaculíkom), hLAVOLAMY (L.C.A., Levice, 1995), Taroky (Štúdio F, Námestovo 1997), Vlani ako dnes (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997). 8. apríla bude na STV II o 21.00 h pod názvom Protestant odvysielaná repríza polhodinového medailónu o živote a tvorbe I. Kadlečíka.V Pukanci - malebnej dedine na úpätí Štiavnických hôr, v minulosti známej najmä svojou keramikou - žije už vyše dvadsať rokov spisovateľ, ktorý s úprimnosťou sebe vlastnou napĺňa motto: Slovo je život. Ivan Kadlečík nikdy nešiel vo svoje tvorbe do kompromisov, vždy počúval len hlas svojho svedomia a duše. V stredu 8. apríla oslávi spisovateľ svoje šesťdesiate narodeniny. Redaktorov SME privítal vo svojej pracovni, kde vládlo prítmie oživené kuželom svetla z tichej ulice, pamäť kníh na regáloch a stoloch, staré piano a najmä spisovateľov výrazný hlas, zvažujúci každé slovo. Keď sa však pošúchal po svojej brade patriarchu, na jeho tvári zaiskril úsmev a žart sa premenil na "kadlečíkovskú" logickú hru...
# V stredu oslávite životné jubileum. Je to aj čas na zastavenie sa, krátku rekapituláciu plusov a mínusov alebo ide len o jeden z mnohých dní?
"Usilujem sa nezastavovať nad tým, že je tu šesťdesiatka. Pripomínajú mi ju len okolnosti, ktoré prichádzajú zvonku. A za to nemôžem. Musím sa však aj priznať, že keď som mal päťdesiat rokov, vtedy som si čosi uvedomil, čo bolo možno spôsobené aj rozdielnymi spoločensko-politickými súvislosťami. Vtedy som si skoro až so smútkom, hádam aj trochu pozitívnym, uvedomil, že by som mal niečo po sebe zanechať. Ak si dobre pamätám, keď som mal tridsať, hovoril som si, že mám ešte dosť času."
# Potom nastalo povestné zrýchľovanie času?
"Áno, a neviem si túto fyzikálnu a určite aj psychologickú záležitosť dostatočne vysvetliť. Preto, keď som mal päťdesiatku, začal som si dávať knižky serióznejšie dokopy. Vtedy ešte nebolo reálne, že by vyšli. Kto vtedy vedel, čo bude o rok. S nebohým Milanom Šimečkom sme sa vtedy zhodli, že náš údel je asi doživotný. Musíme ho brať ako fakt, a pokiaľ sa dá, musíme žiť pozitívne."
# Z uplynulej dekády však po vás zostane prinajmenšom pekná kopa kníh. Cítite toto naplnenie predsavzatia z päťdesiatky ako určité zadosťučinenie?
"To by som musel sám seba hodnotiť. Knihy sú však fakty, ktoré sa dajú chytiť. Nesporne je to dôkazový materiál. Samozrejme, pohlo sa aj spoločenské dianie a už, našťastie, prestal platiť Šimečkov ,čas nehybnosti`. Avšak vtedy to pre nás, čo sme boli odsunutí na okraj spoločnosti, znamenalo skutočne znehybnenie. Aj keby som začal listovať v kalendári, našiel by som body, ktoré by hovorili, že som sa zúčastňoval na literárnych akciách, bol som pozývaný na udeľovanie rôznych cien, pričom sa mi občas nejaká ušla..."
# Azda najvýznamnejšia bola Cena Dominika Tatarku za rok 1995. Aký ste mali pocit, keď ste si o rok neskôr museli pripravovať slávnostné laudatio novému nositeľovi Ceny Pavlovi Vilikovskému?
"Písal som ho s veľkou radosťou a okamžite som sa mal aj čoho zachytiť. Keď som bol pred vyše dvoma rokmi na operácii očí v Bratislave, bol som na tom dosť zle. Paľo Vilikovský ma v nemocnici každý deň navštevoval. Podal mi ruku, lebo som nevidel, vytiahol ma po schodoch von do parku, zapálil mi cigaretu, kúpil mi kávu v bufete. Jednoducho, priniesol mi to, čo som potreboval, a konečne som sa zase stal plnohodnotným človekom. Požartovali sme, porozprávali sme sa o literatúre, o tom, čo je nové, a nie o tom, čo ma, preboha, čaká. Neskôr prišiel ku mne do Pukanca, popili sme trochu vína a otvorene som mu ešte pred udelením ceny povedal, že ja som v porote na Cenu Dominika Tatarku navrhoval Paľa Hrúza. On veľkoryso povedal, že to Hrúzovi patrí. A tak sme si to vyjasnili. Paľo Vilikovský je spravodlivým a otvoreným človekom - medzi nami jednoducho nemohlo prísť k trecím plochám. Preto som sa vo svojej reči nemusel štylizovať."
# Ste spokojný s každou z tej kopy kníh pred sebou. Nikdy ste nešli do kompromisov?
"Do kompromisov som nešiel a zvyčajne sa na to banálne odpovedá, že každá kniha je mojím dieťaťom. Naopak, keď sa niekedy dostanem k svojmu staršiemi textu, som prekvapený. Ba aj ľudia mi hovoria - ako som to už vtedy vedel. Samozrejme, otázka takto nestojí. Človek dopredu nikdy nevie, čo sa stane. Dá sa však tomu vyhnúť malým švindľom. Keď hovorím všeobecnejšie, potom to môže platiť aj sto rokov. Avšak najdôležitejším stavebným materiálom literatúry je veta..."
# ...v knihe hlavolamy máte dokonca na jednej strane - či, lepšie povedané, v jednej hlave - len jednu vetu. Je to však zároveň akýsi stavebný kameň celkovej kompozície, ktorú máte racionálne vystavanú. Máte ju už pripravenú pred písaním, alebo si ju staviate počas písania?
"Platí jedno aj druhé. Niekedy sa mi veta hmlisto objavuje, nabaľuje sa ďalšími významami, ktoré s ňou asociujú, a postupne sa formuje. Pokiaľ mi vhupne do mysle náhodne napríklad počas rúbania dreva - ako Archimedovi jeho zákon počas kúpania vo vani - tak je to tiež dobre. Potom ešte škrtám, cizelujem ako malé dieťa, prehadzujem slová, a možno si to len namýšľam, ale ju aj počúvam."
# Predčítavate si ju?
"Nie, len ju vidím a počujem. Stáva sa mi, že potom vo vete prehodím slovo."
# Nesúvisí to aj s vašimi hudobnými záľubami?
"Je to možné. Párkrát sa mi snívalo, že som počul hrať hudbu. Tak ako sú farebné sny, tak sa dajú počuť aj zvuky v sne. Hoci sny sa väčšinou zabúdajú, mám to overené. Keď sa totiž bezprostredne zobudím, rozmýšľam, čo vo sne bolo. Niekedy v ňom bola pokazená klapka - a to je exaktný dôkaz, a nie legenda. Je to možno aj tým, že žijem v prostredí Pukanca, a nie v Bratislave či v Prahe, kde by som možno nebol taký citlivý na zvuky."
# Zaznamenávate si svoje sny ako možnú inšpiráciu?
"Nie, zdá sa mi to trochu banálne. Väčšinou som rád, keď ich zabúdam. Neviem, či mám poruchu, ale často sa mi vidí, že moje sny nie sú dobré. Niekedy bývajú dokonca hrozné. Vtedy sa zobudím a som rád, že to bol len sen. Najhoršia situácia je, keď sa v sne dostanem do bezvýchodiskovej situácie. A vtedy je logickým riešením zobudiť sa."
# Ide o vašu podvedomú preferenciu racionálnemu mysleniu?
"Niečo na tom bude, lebo následne skúmam, čo bolo na sne logické a čo absurdne pomiešané. Snažím sa to analyzovať, ale nie ako veštec. Kontrola musí byť, lebo ide o prácu celého mozgu. Občas som dokonca korigoval aj sám seba. Napríklad som niečo vtipne odpovedal, no po zobudení som si povedal, že to nebolo až také vtipné. Isté je, že sa usilujem používať žart ako logickú hru."
# To je napokon prítomné aj vo vašich knihách.
"Snažím sa o to. Zaujíma ma napríklad obrátená logika židovských a rómskych vtipov, ktorá je veľmi dobrá. Upozorní totiž na mnoho vecí, ktoré vnímame ako konvencie. Keď sa pohľad otočí, už je to iná logika."
# Ide teda o búranie konvencií?
"V každom prípade, je to obohatenie a rozšírenie pohľadu na veci okolo nás, čo je, myslím, zdravé. V humore nejde len o to zasmiať sa - aj keď je to samozrejme príjemné - ale pre mňa je to aj intelektuálne spoznávanie skutočnosti. Nejde však o to, aby sme spoznali všetko, ale uvedomili si vrstevnatosť skutočnosti. Dokážem akceptovať rôznosť názorov na videnie sveta, no potom je dôležité ľudské konanie."
# Čo by malo zastrešovať túto rôznosť pohľadov?
"Veci okolo nás majú nekonečné množstvo alternatív, no odtiaľ by sme sa mohli dostať k chaosu a k relativizmu. Tým sa mi môže stať, že prestanem rozlišovať hodnoty. Mám dojem, že súčasní prozaici majú v textoch dosť relativizmu. Naozaj je im všetko jedno. Myslím si, že toto nerobím a asi sa nemýlim, lebo niektorí mi hovoria, že som staromódny a zastal som niekde pri Ivanovi Kraskovi."
# Nevytýkajú vám aj zložitosť vyjadrovania vo vašich knihách?
"Múdri kritici sa neradi priznajú, že tomu nerozumejú, ale normálni ľudia mi hovoria, že občas mojim textom nerozumejú. Som tomu rád, lebo je to úprimné. Keď som však nahnevanejší, tak sa ich opýtam, čomu nerozumejú. Ukážem im podmet, prísudok, spojku - tak čo nechápu? Však hovoríme po slovensky!"
# Spomínali sme vaše hudobné záľuby. Kedy ste sa naučili hrať na organe?
"V podstate na ňom neviem hrať. Keď vidím vyštudovaného organistu, tak ujdem. Motal som sa okolo organistov v kostole a jednoducho sa mi to páčilo. A pritom asi ani nemám bohvieaký sluch. Organ sa mi páči aj ako nástroj - svojou stavbou, systémom. Gitara alebo klavír ma nevedeli vzrušiť. Boli príliš priehľadnými. Organ hovorí pravdu."
# Hráte aj podľa nôt?
"Postupne som ich spoznával, lebo som prišiel na to, že bez nich to príliš nejde. Dajme tomu Rómovia to majú v tele, ale ja nie."
# V evanjelickom kostole v Banskej Štiavnici ste pred týždňom v nedeľu hrali na organe, pričom zajtra si to v evanjelickom kostole v Pukanci opäť pred poslucháčmi zopakujete. Ako to momentálne vyzerá s vašou literatúrou?
"Neviem, z akých dôvodov mi to vyšlo, ale asi po desiatich rokoch nemám nič rozrobené do takej miery, že by som mal predstavu o nejakej knihe. Neviem, či už starnem alebo nemám čo povedať. Niekedy mám pocit, že sa opakujem. Nie som spisovateľom, ktorý sa spolieha na istú tému. Čerpám zo svojho vnútra. Nemám však akútny pocit, že by som mal dať niečo von, čo ma tlačí. Mám fascikel s papiermi, ale ide o náhodné veci, ktoré vznikajú mimochodom, ako reakcie na každodenné udalosti. Tým nechcem povedať, že by som ako spisovateľ skončil. To by som bol nerád. Považujem to totiž za svoje poslanie."
# Aj ako neutíchajúce svedomie národa?
"Nechcem, aby to bolo chápané ako relikvia. Literatúra je svedomím sama sebe. Na druhej strane, keď istý spisovateľ v danej politickej situácii povie, že literatúra je nič, zastavuje sa mi rozum. Mne nejde o to, akú má literatúra váhu. Hociktorý politik má dnes zdanlivo väčšiu váhu ako moje štyri eseje. Avšak vytváranie dobrého textu je pozitívnym faktom. Keď Paľo Vilikovský napíše dobrú esej, tak je to nová vec. Existuje nepopierateľne a istý čas aj bude pôsobiť ako trvalá hodnota. Ani ja iné veci nechcem a ani neviem robiť. Preto beriem literatúru ako svoje poslanie. Je to pre mňa spôsob jestvovania, sebarealizácia identity. Pre mňa je písanie obrovskou vecou, i keď netvrdím, že moje knihy sú čímsi nevídaným. Viac-menej momentálne nemám otvorenú žiadnu knihu, no zatiaľ nie som z toho deprimovaný. Možno už zajtra bude všetko inak. V podstate som už v literatúre vyslovil všetko podstatné, čo som chcel. Nechcem písať nasilu, pretože som spisovateľ, a nie grafoman alebo literát."
# Stretávate sa alebo si ešte píšete so svojimi českými priateľmi - napríklad s Ludvíkom Vaculíkom?
"Vzájomná komunikácia sa akosi oslabila. Sám si to neviem vysvetliť. Nerád by som zjednodušil, že je to kvôli rozdeleniu, lebo hranice predsa nemôžu rozdeľovať. Ukážem predsa pas a idem ďalej. Je možné, že s niektorými máme rozličné politické názory, iní naháňajú prachy, alebo im do hlavy buchla politika. Niektorí, ako napríklad môj veľký kamarát Milan Šimečka, už zase zomreli. Možno, že je v tom jednoduchý problém - sme už starší. Ako príklad môžem použiť práve Vaculíka. Keď sme mali 40-50 rokov, tak sme boli pohyblivejší. Kedysi ku mne chodil aj so svojimi priateľkami, teraz je už akýsi usadlejší a možno sa mu už ani nechce. Nevidím do jeho duše. Ostatne, ani mne sa nechce ísť do Prahy, a to nielen preto, že som lenivý. To som bol vždy."
# Akej komunikácii teda dávate prednosť?
"S ľuďmi ako Paľo Hrúz alebo Paľo Vilikovský, ale i ďalšími, si rád píšem, pretože tejto forme dávam prednosť pred neosobným telefónom. List totiž pôsobí na človeka oveľa dlhšie a v ňom sformulované slová nie sú prázdne, ale musia sedieť. Najlepšie sú, samozrejme, osobné stretnutia. Okrem komunikácie ide ešte o myslenie. Domnievam sa, že súčasná technika nám znížila myslenie. A to nechcem, aby ma týmito staromódnymi názormi zaraďovali medzi ľudí z 19. storočia. Naopak, myslím si, že som človek 21. storočia."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
