Ráno počúvate správy? Správy o nových zabitých, správy o pohybe na burze, správy o počasí? A ak dávate dobrý pozor, môžete si v tej záplave správ vypočuť aj správy o odbere plynu a dokonca aj správy o vodných tokoch. Tie sú najkrajšie! Uvádzajú sa tam čísla, ktoré sú priam mystické! Hladina Dunaja pri Komárne! Stav ustálený! Niekedy, keď je mimoriadny deň, vyhlásia zákaz stretávania lodí! Musí to byť mimoriadny deň, aj keď takto na suchu to vyzerá celkom obyčajne. Zákaz stretávania lodí. Hm. Možno preto som za celý čas nestretol nijakú loď. Zato som stretol Petrarku. Petrarka nie je tá, ale ten. Vyliečený notorik a nevyliečený básnik. Píše sonety. Napriek všetkému. Oči má modré ako tráva. Teda tráva z jeho básničiek. Pretože v jeho básňach je všetko také čudné, až je to divné. A napodiv pekné. Nemáš dojem, začal Petrarka, že dnes sa literatúra presťahovala na múry budov? A ukázal mi sprejový nápis: BUBO to má za 120! A pod tým dopísané kriedou BUBO to má na háku! A nezdá sa ti, že udalosti sa dejú podľa toho, čo vopred napíšu noviny? A nemyslíš, že obloha sa tiež časom popraská ako plátna starých maliarov? Rozmýšľal si už, čo sa stane s anjelmi, ktorým zomrú ľudia? Ja si myslím, že sa stanú ľuďmi a tí zomrelí im robia anjelov. Petrarka sa nadýchol jarného vzduchu a vzdychol: Ja sa už neviem porozprávať ani sám so sebou. A vieš, aký je dnes deň? To jediné som náhodou vedel. Zákaz stretávania lodí. Počúval si rádio, povedal Petrarka. Ale niekedy sa aj rádio pomýli. Pozri sa. A ukázal mi. Po ulici kráčala loď. Kráčala nie je ten správny výraz. Vznášala sa, aj keď nemala plachty. Bola to nádherná, skvostná loď v tvare ženskej. To je fregata, čo! žiarlivo zvolal Petrarka.
Aj keď nebol celkom presný. Fregata bola vojnová plachetnica s troma stožiarmi. Táto mala stožiare iba dva. Prečo neexistuje ženské meno Fregata? rozmýšľal nahlas Petrarka. Beáta, Renáta, Fregata... deklamoval Petrarka a ja som vedel, že v ňom skrsá nový sonet. A žena išla uprostred ulice a činžiaky sa pred ňou rozostupovali ako vlny. A vpláva do náručia nejakému chruňovi, povedal Petrarka a ja som si nebol istý, či to nie je záverečný verš jeho básničky. Všimol si si, že niektoré ženy sa vlnia v bokoch jambicky a niektoré v trocheji? Na dve slabiky. Ale iba málo žien sa pohojdáva na tri doby. V daktyle. To sú tie ženské, pre ktoré vznikajú vojny a revolúcie. Petrarka sa rozbehol za tou nádhernou dámou. Slečna, nechceli by ste bývať v mojom sonete? Na prvý pohľad je síce tradičný, to viete, v sonetovej architektúre sa už stáročia nič nemení, stále je to štrnásť slôh, ale vnútri je útulný a príjemne zariadený. Bude sa vám tam dobre bý...
Viac som nepočul. Petrarka s kráskou sa stratili za rohom. A mne ostali iba správy o vodných stavoch.
