Neuveriteľné vymývanie mozgov, ktoré predvádza "verejnoprávna" vládna STV voči maďarskej menšine a Maďarsku, by našlo obdobu iba ak v päťdesiatych rokoch. Do rámca boja za "naše práva" sa hodí všetko: klamstvá, mystifikácie, takisto ako polopravdy a vyhľadávanie zástupných problémov, pri ktorých náš volič - televízny divák - rád zabudne na nehoráznosti vládnej koalície a ešte uspokojí aj svoje vášne. Bojuje, aspoň prostredníctvom obrazovky a jej sluhov, za náš utláčaný, ukrivdený, nikým na tom božom svete nepochopený národ, za štát, teda za gaunerov, ktorí ho vyvádzajú z civilizovaného sveta. Toto nášmu divákovi - voličovi neprekáža, naopak! Päť protimaďarských príspevkov v jednej dvadsaťminútovej spravodajskej relácii STV mu isto pridá na národnej hrdosti, o publicistických seriáloch ani nehovoriac.
Do tohto arzenálu patrí aj prezentácia "obľúbených" tvárí vyberaných maďarských politikov, podľa možností takých, ktorí majú v slovenskom prostredí, často oprávnene, čo najnegatívnejšie konotácie (Duray, Rózsa), a neustále pripomínanie, že SDK a MK sú priam dvojičky. A ak už príde taká prihrávka ako staronové Gabčíkovo-Nagymaros, tak sa jej STV chytí a drží ako kliešť. Pritom sa náš volič - neinformovaný divák stane účastníkom, ba priamym aktérom sporu, ktorému isto všetci rozumejú, a ešte má pocit, že bojuje za národné práva Slovákov. Právnická či hydrologicko-technická terminológia problematiky je mu síce na hony vzdialená, teší sa však, že sa tu obhajujú slovenské záujmy, a to priam urputne. Zabudne pritom šťastlivo na všetky privatizačno-politické gaunerstvá a svinstvá. To je hlavný účel tejto goebbelsovskej propagandy - o nich totiž vládna televízia ani nemukne.
Dnes, pol roka po haagskom rozsudku, sa znovu rozvirujú vlny gabčíkovsko-nagymarosskej kauzy, aby nebodaj nebolo na slovensko-maďarskom poli celkom smutno. Septembrový verdikt Medzinárodného súdneho dvora vydal glejt vynikajúcej práci nášho právnického tímu a na jeho základe mali vládne delegácie dohodnúť jeho realizáciu. Kompromis, ktorí dosiahli vládni vyjednávači, nebol ľahký, ale bol jediným riešením. Pravdou však je, že sa ním maďarská vláda dostala do trochu kurióznej vnútropolitickej situácie. Deväť rokov po odstúpení, sedem rokov po vypovedaní zmluvy a po nedávnom vyhlásení územia dolného stupňa za prírodnú rezerváciu došlo na rokovaní vládnych vyjednávačov k súhlasu s postavením dolného stupňa, s napustením zdrže v Dunakiliti a so vzájomným odpustením škôd. To všetko sa stalo v intenciách haagskeho rozsudku, ale predsa len prekvapujúco. Keď teraz maďarská vláda odročila podpis rámcovej dohody a v liste do Haagu navrhuje ďalšie technické, environmentálne a iné štúdie a analýzy, ba keď dokonca navrhuje angažovanie tretej strany, znamenalo to nepochybne nahlodanie optimizmu, ktorý vyplýval zo záverov rokovania vyjednávačov. Netreba však prepadať panike. Pravdou je, že maďarská strana si celkom dobre nezrátala pri vytýčení termínu podpisu, že to bude len dva mesiace pred voľbami, a v Maďarsku by mohla kauza nebodaj zapôsobiť, aspoň na voličov niektorých strán. Problém sa zasekol nie na odpore opozičných strán, ale na postoji koaličných liberálov, ktorí akoby trpeli na nostalgiu spred roku 1990, keď odpor k vodnému dielu bol synekdochicky odporom k socializmu. Kým na Slovensku panuje v otázke vodného diela konsenzus v jeho schválení, na maďarskej majú konsenzus v odpore k nemu. Jedine väčšinoví vládnuci socialisti sa pokúsili o racionálnu terapiu, ktorá by akceptovala haagsky rozsudok, aj keď maďarská strana nerada pripúšťa faktickú porážku v Haagu. Hlavný dôvod maďarského vládneho postoja je teda v rozpore vnútri koalície. Ak však bude časť maďarskej politiky naďalej uprednostňovať emocionálno-rekriminačný prístup k vodnému dielu, dokáže tým iba jeho neproduktívnosť, anachronickosť, bezvýchodiskovosť, nemožnosť kompromisu a dohody. Nebolo by dobre, keby túto dohodu postihol osud základnej medzištátnej zmluvy, tentoraz vinou maďarskej strany.
Napriek prognózam niektorých pozorovateľov neverím, že májové voľby v Maďarsku budú o Nagymarosi. Aj Maďari skôr či neskôr pochopia (napokon prieskumy hovoria, že polovici občanov je to jedno a len desať percent je ešte bojovo naladených za vodné dielo), ak ich už haagsky rozsudok neinšpiruje, že problém možno riešiť iba kompromisom. Slovenská strana, uprednostňovaním právnickej argumentácie, ukázala produktívnosť vecného prístupu, maďarská strana s ním doma nepochodila. V jej dnešnom postoji je nepochybne predvolebné čertovo kopýtko, hoci si myslím, že spoliehať sa na predvolebné preferencie z tejto kauzy nemožno. Z našej strany, keďže neexistuje zmysluplná a dôveryhodná komunikácia vládnucich reprezentácií, sú možné dva postupy: buď budeme tlačiť na pílku a eskalovať konflikt, čo nacionalistom oboch krajín príde pred voľbami nepochybne vhod (a STV v rozdúchavaní konfliktu isto urobí, čo len bude môcť, teda všetko, veď ju zato platíme, nie?!), alebo uprednostníme trpezlivý diplomatický dialóg, ponechajúc ho v rukách skúsených negociátorov, predovšetkým právnikov. Netreba u nás z celej kauzy zbytočne vytĺkať politicko-nacionalistický kapitál, keď v nej na slovenskej politickej scéne panuje mimoriadny a vlastne ojedinelý a jediný konsenzus. Netreba vyvolávať mediálne vášne tam, kde sú aj tak zabudované oveľa hlbšie ako v gabčíkovskom Dunaji. Prenechajme problém odborníkom, ktorí už preukázali svoje schopnosti, a nie vymývačom mozgov z STV a im podobným vyvolávačom nacionálnych vášní z radov politických diletantov!
Autor: RUDOLF CHMEL (Autor bol v rokoch 1990-1992 veľvyslancom
