"Prečo odvážajú Židov z Košíc? Čo im urobili?" pýtal som sa ako desaťročný chlapec svojej tety. "Pochopíš to, až keď budeš dospelý," odvetila mi vtedy s chvejúcim sa hlasom. O niekoľko týždňov sama skončila v koncentračnom tábore v Osvienčime," spomína jeden z pamätníkov tragédie košických Židov Csaba F. Kende. V koncentračných táboroch skončili aj ďalší jeho šiesti blízki príbuzní. Hoci on sám bol dieťaťom narodeným v zmiešanom manželstve, všade vôkol neho číhala smrť. "I keď môj otec bol vzdelaný človek, ktorý, kým sa definitívne usadil v Košiciach, prešiel celú Európu, veľmi dlho neveril rečiam o likvidácii Židov. Stále opakoval, že Goetheho národ predsa nemôže byť taký zlý. Nakoniec bol deportovaný vlastne dvakrát. Najprv v Karpatoch v tzv. pracovných táboroch, kde musel s desiatkami ďalších Židov kopať zákopy a pracovať na mínových poliach. Len čo sa vrátil, bol deportovaný do Komárna. Pred smrťou ho zachránili iba protesty katolíckeho kléru, ktorý sa usiloval dostať z pekla aspoň prekrstených Židov," hovorí Csaba Kende. "19. marca 1944 obsadili Nemci Maďarsko a už koncom apríla 1944 prišiel tretí pokus o deportáciu. Vtedy otec pochopil, že to už nie je hra." V spomienkach si Csaba Kende vybavuje kuchyňu, kde otec upravil skriňu tak, aby v nej mohol byť počas razie schovaný. Keď ich matku začali podozrievať, odchádzal preoblečený v ženských šatách k babke. "Raz urobil chybu. Oblečený bol ako slúžka, ale použil voňavku pre bohaté dámy. Sliediči mu boli hneď v pätách. Zachránil ho len príchod ruských vojsk," vybavuje si v pamäti. Až neskôr zistil, prečo on a jeho súrodenci museli bývať v tých časoch v sirotinci a u babičky. "Rodičia sa báli prezradenia. A my, deti, my sme sa báli hádam všetkého." Jeho cesta k židovstvu nebola jednoduchá. Až skúsenosť z vojenskej služby, kde bol zaradený v PTP, či rozhovory s otcom, ho priviedli k tomu, že začal zhromažďovať literatúru o židovstve a najmä dokumenty o holokauste. "Nie som historik," zdôrazňuje. "Ale uvedomujem si aj v dnešnej dobe, aké pravdivé sú slová Simona Wiesenthala, ktorý hovorí, že deti obetí národného socializmu a deti páchateľov žijú vedľa seba a my sme povinní usporiadať toto spolunažívanie tak, aby už nikdy vedľa seba nevyrástla generácia páchateľov a obetí. Nemá zmysel zľahčovať vinu, aby to mali deti vinníkov ľahšie. Treba ju odhaliť a pochopiť. Ešte dnes."