Na to, že je Helena Krajčiová ešte len študentkou herectva, je jej všade nezvyčajne plno. V SND hrávala už ako konzervatoristka, dnes ju tu možno vidieť v komédiách Čertice, Ako sa vám páči, v muzikáli Malá nočná hudba a má pred premiérou v inscenácii Zňenadála, ktorú v réžii Petra Mikulíka odpremiéruje činohra v DPOH túto sobotu. Poznajú ju návštevníci Radošinského naivného divadla, kde donedávna hrala jednu zo Štepkových dcér v predstavení Tata (práca v RND jej však nevyhovovala, a tak sa rozhodla odísť). Spieva vokály na koncertoch Petra Lipu, ale aj Paľa Hammela, Janka Lehotského či Paľa Haberu. Je členkou hudobného zoskupenia Hotel, ktorého vystúpenie sa stalo jedným z najvydarenejších podujatí bratislavského kultúrneho leta. A na VŠMU chodí do tretieho ročníka herectva, teda do krúžku, ktorý proklamuje svoj tvorivý potenciál, a preto okrem školských povinných prác chce spolutvoriť a hrávať pravidelne. Že to nie sú len plané reči a študenti majú s čím predstúpiť pred verejnosť, dokázali prednedávnom, keď očarili divákov Štúdia S.
Helena Krajčiová je rodáčka zo Senice. Mesta, kde roky pracuje s malými divadelnými nadšencami Anna Gamanová. Aj Helene zabezpečila úžasné detstvo. Vyštudovala bratislavské Konzervatórium. "Aj keď mi doma bolo veľmi dobre, pretože mám úžasnú rodinu, som typ, čo za každú cenu letí preč. Tu som si zrazu mohla zariadiť život, ako som chcela. Však to aj tak dopadlo, po prvom roku ma vyrazili ako neprispôsobivú z intráku. Bola som strašný rebelant." Prečo sa po šiestich rokoch konzervatória, kde sa okrem herectva venovala aj štúdiu spevu, rozhodla študovať ďalej na VŠMU? "Stále som mala pocit, že sa chcem ešte niečo naučiť. Spoznať princípy, ktoré v herectve fungujú. Najprv musím niečo pevne držať, aby som sa potom mohla pustiť a o to viac sa uvoľniť. Dôležité bolo i to, že ročník otvárali Emília Vášáryová a pán Huba." V predstavení Orchester, ktorý prednedávnom uviedla VŠMU v S-ku a dnes sa hrá pre verejnosť v školskej kaplnke, možno Helenu Krajčiovú vidieť v dvoch polohách. Alternuje so spolužiačkou Luciou Lužinskou, raz jedna hrá veľkú dramatickú postavu - rozorvanú Suzanne - a druhá radovú hráčku orchestra a naopak. Helena však aj v na prvý pohľad nevýznamnej miniroličke dokázala zaujať. "Spočiatku sme sa na túto postavu vôbec nesústredili. Nebolo času, pracovali sme na veľkej role. Ale potom prišli zbiehačky a zrazu som si uvedomila: čo ja vlastne budem na javisku v tej druhej polohe robiť? To sa tam mám len tak nudiť? Začala som o tej žene premýšľať a zrazu mi napadlo, že by mohla po celý čas načúvať. Bola by vlastne taký špehúň. Od tej chvíle to už išlo ako po masle. Keď začnete myslieť v intenciách postavy, zrazu sa otvoria také široké možnosti, že sa po nich človek úplne ,sápe`. Až ma museli krotiť. Lebo keď herec natrafí na komický efekt, strašne mu zachutí. Je nebezpečie, že to prešvihne a môže kolegov, ktorí majú ťažkú dramatickú scénu, rušiť. Keď dohrám Suzanne, som úplne vyšťavená. Veľké veci človeka naplnia. Ale keď zahrám túto chuderu, som po predstavení celá natešená, plná energie." Nestáva sa často, aby už tretiaci dostali ponuku na angažmán do SND. Helenu vedenie činohry oslovilo. Rozhodla sa prijať, napokon však generálny riaditeľ Miroslav Fischer rozhodol, že súbor omladiť netreba a ani Helene, ani Robertovi Rothovi, ktorý mal byť prijatý spolu s ňou (na základe úspešnej opakovanej spolupráce), zmluvu nepodpísal. Preto ich diváci v kocúrkovskej komédii Pavla Všudyslava Ollika Zňenadála (1863) uvidia opäť ako hostí. Ako na mladú herečku vplýva, že naše divadlo sa dnes nehodnotí len podľa umeleckých kritérií, ale napríklad existuje taká nevraživosť voči časti Činohry SND, že už pred premiérou Zňenadála vyšli v Slovenskej republike či v Teatre odmietavé články vôbec k právu dramaturgie objaviť nového autora a zaradiť hru na repertoár? "To je problém tých ľudí. Iste ma to zamrzí, ale nič to nezmení na veci, ktorá je pre mňa najpodstatnejšia: zahrať čo najlepšie. Teraz sme v generálkovom týždni a ja sa veľmi teším na divákov. Som zvedavá, ako ich hra zaujme." Za najväčší sviatok Helena považuje, keď môže spievať naživo. Preto má rada koncerty s našimi speváckymi hviezdami a vystúpenia s kapelou Hotel. "Hotel je nadšenecká akcia. Kapelník Riško Szalay zostavil kapelu a nás so Soňou Norisovou a Stanom Slovákom zavolal, aby sme spievali. Naše snaženie vyvrcholilo práve letnými koncertmi, teraz nadšenie trochu upadlo. Problém je, že je nás strašne veľa, a teda nemáme kde hrať. Veľkú sálu nenaplníme, lebo toľko ľudí nás zas nepozná, a v malej hrať nemôžeme, lebo by ľudia ohluchli. Uvidíme, kam sa bude Hotel uberať. Pre mňa sú však vystúpenia naživo najväčším magnetom. Nie je pre mňa až také dôležité, že sme nahrali cédečko, možno bude úspešné, nebodaj sa bude hrať v rádiách. Pre mňa najviac znamená postaviť sa pred mikrofón a spievať."
Napriek tomu ponuka hrať v muzikáli Činohry SND Malá nočná hudba bol vraj pre ňu krok do neznáma. "Teraz sa vždy teším na predstavenie, no spočiatku som si nevedela predstaviť, ako zvládnem dať dokopy herectvo, spev, pohyb. Stále som choreografovi Jankovi Ďurovčíkovi vravela, veď sa zadýcham, pri pesničke nemôžem urobiť ani krok. A potom som zrazu videla, že sa to dá. Že s dychom sa dá pracovať a človek potom môže pri speve hoci aj skákať."
