Sviečková manifestácia, ktorá sa uskutočnila v Bratislave práve pred desiatimi rokmi, sa stala symbolom odporu občanov proti komunistickej totalitnej moci. V dobe, keď sa považoval za správny iba jeden názor, a to názor štátostrany, v dobe, keď ľudia boli za svoje zmýšľanie prenasledovaní, znevýhodňovaní v zamestnaní a v spoločnosti, tu zaznel verejný hlas nenásilného odporu veriacich. O päť rokov neskôr Národná rada Slovenskej republiky vyhlásila túto udalosť za Pamätný deň zápasu občanov za ľudské práva.

V roku 1968 mohla cirkev slobodne dýchať a bez kontroly štátu uskutočňovať svoje poslanie. Po okupácii Československa však musela prejsť veľká časť jej aktivít do podzemia. Po druhýkrát v našej krajine vzniká tzv. tajná cirkev, ktorá sa pokúšala dopĺňať aktivitu verejnej cirkvi. Jej korene a skúsenosti siahajú do päťdesiatych rokov a v niektorých ľuďoch je zosobnená aj spojitosť s predchádzajúcim životom cirkvi v podzemí. Jedným z hlavných predstaviteľov tajnej cirkvi v tomto období sa na Slovensku stal tajne vysvätený biskup Ján Ch. Korec. Tajnú cirkev sedemdesiatych a osemdesiatych rokov charakterizoval život malých spoločenstiev študentov, rodín, detí a kňazov. Počas dvadsiatich rokov sa tieto spoločenstvá rozšírili po celom Slovensku. Vyrastali v nich neskorší tajní kňazi, dorast pre rehoľné spoločenstvá, ale najmä aktivisti tajnej cirkvi, ktorí zaujali svoje miesto pri vydávaní samizdatovej literatúry, organizovaní pútí a podpisových akcií a neskoršie aj pri organizovaní manifestácie 25. marca 1988.

Výzva NA demonštráciU

V snahe dosiahnuť väčšiu pozornosť pre slovenské záujmy vo svete predseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný rozoslal koncom roku 1987 výzvu slovenským organizáciám v zahraničí na spoločnú demon- štráciu, ktorá sa mala uskutočniť 25. marca 1988 pred budovami československých zastupiteľstiev. Demonštrácie si kládli za cieľ ukázať Západu a Východu jednotu slovenského exilu. Informáciu o plánovaných demonštráciách poslal koncom februára 1988 i disidentovi Jánovi Čarnogurskému s požiadavkou, či by sa nedala zorganizovať podobná akcia aj v Bratislave. Ján Čarnogurský predložil túto myšlienku Františkovi Mikloškovi, ktorý mal získať pre manifestáciu podporu aktivistov tajnej cirkvi (V. Jukla, S. Krčméryho...) a vtedajšieho biskupa-robotníka J. Ch. Korca. Aj keď išlo o nový prvok v aktivitách tajnej cirkvi, všetci zainteresovaní súhlasili a požiadali F. Mikloška, aby pred štátom vystupoval ako zvolávateľ manifestácie. Ten spolu s J. Čarnogurským pripravil ohlásenie manifestácie pre Obvodný národný výbor Bratislava I.

Dňa 10. 3. 1988 poslal F. Mikloško Obvodnému národnému výboru (ObNV) oznámenie o uskutočnení verejného zhromaždenia na Hviezdoslavovom námestí dňa 25. 3. 1988 od 18.00 do 18.30. Cieľom zhromaždených občanov bolo:

1. vymenovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy,

2. úplná náboženská sloboda v ČSSR,

3. dodržiavanie občianskych práv v ČSSR.

Súhlas s požiadavkami mali účastníci zhromaždenia vyjadriť držaním horiacich sviečok. Oznámenie o chystanej manifestácii v ten istý deň ohlásil Vatikánsky rozhlas, Slobodná Európa, Hlas Ameriky a svetové tlačové agentúry.

Mašinéria moci

Dňa 14. marca 1988, ešte pred rozhodnutím ObNV Bratislava I, požiadal plk. Š. Mikula, náčelník Správy ZNB hlavného mesta a Západoslovenského kraja, vtedajšieho ministra vnútra ČSSR V. Vajnara o súhlas na vyhlásenie mimoriadnej bezpečnostnej akcie na potlačenie zhromaždenia. Dňa 15. marca 1988 minister vnútra ČSSR tento súhlas aj udelil. Na základe súhlasu o deň neskôr náčelník Mestskej správy Verejnej bezpečnosti pplk. L. Duduc vypracoval a plk. Š. Mikula schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení napriek tomu, že príslušný národný výbor o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. Pripravený plán obsahoval tri alternatívy opatrení. Všetky mali charakter násilného potlačenia.

Politická komisia

Rozhodnutia a konania všetkých riadiacich orgánov v štáte podliehali kontrole komunistickej strany. Nebolo to inak ani v prípade chystanej manifestácie. Všetky protiopatrenia a neskorší zákaz zhromaždenia boli iba odrazom politického zákazu, ktorý vyšiel od najvyšších straníckych predstaviteľov komunistickej moci na Slovensku. Ešte pred vydaním rozhodnutia národného výboru o zákaze zhromaždenia informoval 15. marca 1988 minister vnútra SSR Štefan Lazar Predsedníctvo ÚV KSS o pripravovaných opatreniach bezpečnosti proti konaniu zhromaždenia. Na tomto zasadaní Predsedníctva bola ustanovená politická komisia. Keďže manifestácia sa mala uskutočniť na území mesta Bratislavy, za ktorú bol po ideologickej a straníckej línii zodpovedný predseda Mestského výboru KSS Gejza Šlapka, bol poverený, aby viedol komisiu, a tým sa stal jej predsedom. Na G. Šlapku prešla zodpovednosť, aby štátne orgány, ktoré komunistickej strane podliehali, vykonali vo vzťahu k pripravovanej manifestácii všetko v súlade s líniou KSČ, ktorá mala eminentný záujem, aby sa manifestácia neuskutočnila.

Manifestácia zamietnutá

Dňa 17. marca 1988 vydal ObNV Bratislava I rozhodnutie o zákaze zhromaždenia, ktoré v ten istý deň doručili oznamovateľovi. Zákaz zhromaždenia zdôvodnil tým, že oznamovateľ nemôže ako súkromná osoba zabezpečiť verejný poriadok. 21. marca 1988 sa Dr. F. Mikloško proti rozhodnutiu ObNV o zákaze zhromaždenia odvolal. V odvolaní uviedol, že zhromaždenie organizuje viac veriacich, ktorí sú schopní zabezpečiť verejný poriadok, pretože majú už skúsenosti z desiatok pútí so státisícovou účasťou. O tri dni Národný výbor hlavného mesta SSR Bratislavy odvolanie zamietol a následne odbor vnútorných vecí doručil rozhodnutie o zákaze F. Mikloškovi, ktorý bol v tom čase už zadržaný na Miestnom oddelení Verejnej bezpečnosti v Dúbravke.

ODPÚTAVACIE AKCIE

Pred 25. marcom 1988 prijali funkcionári škôl, armády, ľudových milícií, podnikov, orgánov a organizácií rôzne opatrenia proti účasti občanov na zhromaždení. V tlači sa objavili články hovoriace o náboženskej slobode v Československu a o protispoločenských akciách "tajnej cirkvi". Vysokoškolskí študenti dostali na piatok 25. marca voľno, pred ktorým ich upozorňovali, že v prípade ich prítomnosti na manifestácii budú mať problémy. Niekoľko dní pred manifestáciou prešlo ulicami niekoľko obrnených transportérov. Komunistická strana sa snažila aj takto odradiť občanov od účasti na manifestácii. O zhromaždení, o ktorom sa občania mohli dozvedieť iba prostredníctvom západných rozhlasových staníc a cez štruktúry tajnej cirkvi, začali, hoci negatívne, informovať stranícke masmédiá. Aj keď nechtiac, antipropaganda dosiahla veľkú informovanosť hlavne u obyvateľov Bratislavy, kde sa začali objavovať plagáty pozývajúce na manifestáciu. V blumentálskom kostole ktosi pod túto výzvu dopísal veľkými písmenami: "Kto čaká, že mu iní vydobyjú slobodu, nie je jej hoden."

25. marca 1988

Ráno okolo 9.00 predvolali alebo predviedli na výsluch viacero aktivistov tajnej cirkvi, a to po celom Slovensku. Autá a prostriedky hromadnej prepravy boli pri príchode do Bratislavy kontrolované, či nevezú letáky a transparenty s "protisocialistickým obsahom". Bol to posledný pokus o zamedzenie účasti občanov na manifestácii.

Približne o 17.30 h príslušníci v uniformách i v civile zablokovali chodníky a cesty vedúce k Hviezdoslavovmu námestiu, na ktorom sa malo konať zhromaždenie. V tom istom čase bola odstavená aj mestská hromadná doprava. Napriek spomenutým opatreniam sa v priestore námestia postupne zhromaždilo asi 3500 ľudí. V priľahlých uliciach ich bolo oveľa viac. Zhromaždenie veriacich sa začalo o 18.00 zaspievaním štátnej a potom pápežskej hymny. Zhromaždení občania boli vyzvaní na rozchod a zároveň boli upozornení, že v prípade neuposlúchnutia tejto výzvy budú použité sily a prostriedky štátnej moci. Výzvu, vzhľadom na veľký hluk, ktorý spôsobovali zapnuté sirény policajných áut, bolo možné počuť iba do malej vzdialenosti. Účastníci si na znak súhlasu s požiadavkami manifestácie zapálili sviečky. Provokatéri z radov polície im ich zhasínali so slovami: "Zbytočne provokujete!" Veriacich začali vytláčať policajné autá, ktoré do nich bezohľadne narážali. Do vytláčania manifestujúcich sa zapojili i kropiace autá technických služieb, ktoré polievali zhromaždených. Najaktívnejší jednotlivci z radov manifestujúcich boli vyťahovaní z davu a boli zadržaní na polícii.

Svedectvá

"Za autom sa hneď hnali policajti s prilbami, štítmi a palicami. Bili nás hlava-nehlava. Ja sama som dostala tri údery na chrbát. Boli sme hneď vpredu, a tak sa skoro každému ušlo, niektorým po hlave. A boli to silné údery. Niektorí i padli na zem. Niektorých z nich odvliekli do áut. Od kina Mladosť sa objavili policajti. Držali na remeni psov s košíkmi a tak šli na ľudí."

# # #

"Zrazu sa postávajúci muži tajnej polície vrhli po dvoch na spoločne vytypované obete. Tam utekajú za mládencom, čo sa im vyšmykol z rúk, tu predo mnou ťahajú asi 18-ročného mladíka, ktorý si, celý premočený, na hrudi pevne drží veľkú sviecu, voda mu steká po tvári z pramienkov čiernych vlasov na čele, má v očiach strach a prekvapenie z prepadu, vzpiera sa ako dieťa..."

# # #

"Videla som, ako mladý muž išiel po priestore a zozadu doň vrazilo bezpečácke auto. Pribehla som k nemu a chcela som ho zodvihnúť, ale nevládala som. Hovorila som policajtovi v aute, že chlapec je zranený, aby mu nejako pomohol. Ľudia sa už medzitým roztratili. Vtom bežal od svetiel ku nám vysoký bezpečák. Myslela som si: Predsa nie sú takí zlí, teraz mu pomôže. Ale čo som uvidela, ma zdesilo. Priskočil k zranenému mládencovi, schmatol ho za vetrovku, kopancom odhodil spred auta a začal ho celou silou trieskať obuškom. Cítila som to ako rany do vlastného srdca. Zohla som sa nad mládencom a pýtala som sa ho, či je schopný sám kráčať, ako mu môžem pomôcť a kam ide. Vzlykal a pokúšal sa vstať, ale znova padal na zem. Chytal si nohu pod kolenom. Vtom prichádzali od zastávky autobusu č. 104 dvaja mládenci a on ich požiadal, či by ho nemohli doviesť k zastávke. Chlapci boli ochotní a odviedli ho."

"Ešte päť minút..."

Pokojné zhromaždenie veriacich sa polícii nepodarilo rozohnať. Veriaci sa posmeľovali: "Ešte päť minút.", "Musíme vydržať do konca." Tri minúty pred ukončením zhromaždenia bezpečnosť použila dve vodné delá, ktoré pokračovali v činnosti aj po skončení zhromaždenia. Jeden z účastníkov spomína: "Prítomní boli rozhorčení spôsobom, akým sa polícia snažila porozháňať pokojné zhromaždenie veriacich. Avšak to, čo nasledovalo, vyrazilo dych aj najsilnejším povahám. Na scénu nastúpilo vodné delo. Z davu sa ozvali výkriky: `Toto je prestavba?`, `Gestapáci!`, `To sviečky hasíte vodným delom?`, `Fašisti!` a podobne. Tieto sporadické výkriky z času na čas prerastali do piskotu tisícového davu a skandovania: `Hanba, hanba!`. Na konci manifestácie sa začali ľudia deliť so svojimi prvými dojmami: `Teraz im už na tú prestavbu nikto nenaletí`, alebo: `Teraz vidno, aký ľud u nás vládne`. Na výzvu z policajného auta, aby sa ľudia rozišli v mene zákona, ktosi z davu zakričal: `Aj to je zákon, biť bezbranných?`".

Mladý, asi 30-ročný otec, vysvetľoval svojmu synovi: "Vidíš, toto je skutočný život, dobre si to zapamätaj! To bla, bla, bla..., čo vás učia v škole, to nie je pravda. Toto je skutočnosť."

# # #

"Na chodníku bola aj staršia pani s paličkou. Policajt, ktorý obsluhoval delo, zamieril prúd vody i do nej. Samozrejme, že ju to skosilo a spadla na chodník. Keď to videli mladší veriaci, rozhodli sa jej pomôcť vstať zo zeme. Tu priskočili dvaja policajti s obuškami a začali biť tých, ktorí pomáhali panej. Oplzlo im nadávali - žeby to bol najpoužívanejší dialekt policajtov? Rozkázali im, aby sa pratali a na staršiu ženu aby sa vykašľali. Je toto socialistický humanizmus? A či pravá tvár toho, čím je človek v očiach ochrancov ľudských práv a bezpečnosti v Slovenskej socialistickej republike?"

Jediný cieľ: Vytlačiť masu!

Atmosféru manifestácie veľmi dobre dokresľuje záznam povelov polície, ktoré zachytil neznámy rádioamatér:

- Tu je Gama 2: "Zálohovú jednotku, zálohovú jednotku a vytlačiť dav z priestoru!"

- Tu Azbuka. Azbuka 13: "Začínajú zapaľovať sviečky."

- Gama 2 pre Gamu 100: "Všetky prostriedky presunúť na Hviezdoslavovo námestie!"

- "Z mostu SNP sem ide spústa ľudí, smerom k Národnému divadlu"... "Prehradiť!"

- Azbuka, Azbuka príjem. "Hviezdoslavák je skoro plný, po tie stromy. Na tej strane, ako je kostol, stojí strašne veľa ľudí a z kostola vychádza kvantum so zapálenými sviečkami."

- "Na Hviezdoslavovom námestí pomocou služobných áut vytláčať masu. Zaraďte sa vedľa seba a vytláčať masu."

- Tu Gama 22: "Pošlite nám tu súrne nejakú posilu... Nedajú sa vytlačiť."

- "Zapnite všetky videá!"

- "Ľudia nás vytláčajú. To sa takto nedá, sami."

- "Všetky zálohy von a vytláčať. Použiť kropiace vozidlá aj vodné delá!"

- "Dajte príkaz, aby kropiace vozidlá prešli cez všetky chodníky. Kropiť, kropiť a kropiť!"

- "Tu je Gama 2: "Použiť vodné delá! Opakujem. Použiť vodné delá!"... "Potrebujeme vodné delá."

- "Do toho spievajúceho davu ihneď použiť vodné delo!... Vodné delá použiť! Stále nech striekajú!"

Riadenie zásahu

Počas zásahu pôsobila v hoteli Carlton na štvrtom poschodí politická komisia, v ktorej zástupcami komunistickej moci boli: G. Šlapka (člen Predsedníctva ÚV KSS), M. Válek (minister kultúry), Š. Lazar (minister vnútra), L. Sádovský (prac. ÚV KSS), J. Šveda (prac. ÚV KSS), I. Škorica (prac. ÚV KSS), V. Máčovský (námestník ministra kultúry), L. Horák (zástupca náčelníka Správy ZNB hl. mesta a Záp. kraja pre ŠtB), Š. Mikula (náčelník Správy ZNB hl. mesta a Záp. kraja), P. Kováč (námestník primátora Bratislavy), A. Lorenc (námestník ministra vnútra ČSSR). Na druhom poschodí hotela Carlton sídlil štáb bezpečnosti na čele s náčelníkom Mestskej správy VB L. Duducom. Pokyny pre zásahy bezpečnosti proti zhromaždeným tlmočil z politickej komisie Š. Mikula náčelníkovi MS VB L. Duducovi, ktorý ich zabezpečoval.

Štatistika

Napriek spomenutým opatreniam sa v priestore námestia postupne zhromaždilo asi 3500 ľudí. S tými, ktorí boli zhromaždení v priľahlých uliciach, sa počet zúčastnených na manifestácii odhaduje na 10 000. Na mestskú správu VB predviedli príslušníci 126 občanov a 12 cudzích štátnych príslušníkov-novinárov. Na potlačenie zhromaždenia bolo nasadených podľa plánu bezpečnostných opatrení 953 príslušníkov ZNB, 54 príslušníkov ŠtB, 7 pohotovostných motorových jednotiek VB použitých na vytláčanie občanov, 14 kropiacich vozidiel, 7 čistiacich vozidiel, 2 vodné delá (tretie vodné delo v zálohe), 2 autobusy (tretí autobus v zálohe), 8 eskortných vozidiel (ďalšie dve v zálohe), 3 obrnené transportéry boli pripravené v zálohe, ale neboli použité.

Tresty

Po manifestácii bola na pracoviská občanov, ktorí boli predvedení na VB, zaslaná informácia, že ich zamestnanec sa zúčastnil na nepovolenej manifestácii, z čoho mal zamestnávateľ vyvodiť dôsledky. Orgány ZNB po zásahu predložili Obvodnej prokuratúre Bratislava I návrh na potrestanie 22 osôb a v 17 prípadoch vydali trestný rozkaz. Na základe amnestie prezidenta ČSSR z 27. 10. 1988 im boli tresty odpustené. Jednej osobe, na ktorú sa rozhodnutie o amnestii nevzťahovalo, bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Záver

Manifestácia veriacich občanov dňa 25. 3. 1988 za obsadenie biskupských stolcov a občiansku slobodu v ČSSR má v našej histórii dôležité miesto. V tejto udalosti sa skoncentrovala štyridsaťročná aktivita katolíckeho zápasu za náboženskú slobodu. Veľkosť udalosti nie je iba v tom, že na Slovensku práve oni udali "tón" verejnému odporu, ale dôležitý faktor tu zohráva, že práve veriaci prezentovali, že im nejde iba o seba samých. Vyšli do ulíc ako občania štátu, ktorým upierali základné práva. Z tohto pohľadu možno povedať, že manifestácia bola spoločným dielom občanov, ktorým išlo o všeobecnú slobodu. Totalitný štát sa najviac obáva toho, že sa ho ľudia prestanú báť. Sprievodné javy nástupu totalitného spôsobu vedenia spoločnosti sú pre občanov skoro vždy dostatočne viditeľné. Záleží iba na nich, ako sa v zárodku postavia k náznakom totality, či zostanú pasívni, alebo sa občiansky postavia na odpor. Autoritatívny štýl vládnutia sa začína pri pasivite občanov, ktorí si neskôr budú musieť svoju slobodu draho vydobyť.

Autor: JÁN ŠIMULČÍK (Autor knihy Svetlo z podzemia)