im aj tisícky rodičov, že majú víkendové rána pokoj od ratolestí prikovaných pri televízore.

# Vždy ste sa chceli orientovať na tvorbu pre deti?

Igor Adamec: "Ako mnohí, aj ja som najprv robil prijímacie pohovory na herectvo. Nevzali ma a musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Či na nadstavbu, alebo nastúpiť ako elév do nejakého divadla. Objavil som, že v Prešove a v Banskej Bystrici vypísali konkurz. Išiel som na oba a oba urobil. V Prešove mi ponúkli miesto v zbore spevohry, druhá možnosť bolo bábkové divadlo. Teda obe ponuky boli trochu mimo môjho záujmu. Napokon rozhodlo, že Bystrica bola bližšie Bratislave. Nastúpil som a o bábkarine nemal šajnu. A zrazu som začal zisťovať, aká je zaujímavá. Mal som šťastie, že v tom čase sa práve divadlo začalo zviechať. Prišla sem celá generácia mojich vrstovníkov a bolo nám spolu strašne fajn. Začali sme spoločne pracovať, možno na amatérskej úrovni, ale o niečo sme sa pokúšali. Spoločne sme odišli tiež študovať bábkarinu do Prahy. České bábkové divadlo je na veľmi vysokej úrovni. Zrazu som videl, že divadlo pre deti, to nie sú len `prmprlíky`, ale je to divadlo neobmedzených možností a fantázie. No a v Prahe som sa zoznámil aj s Vanekom a režisérom Ivanom Predmerským, ktorý Kakao režíruje."

Martin Vanek: "Ja som šiel do Prahy cielene. Bábkové divadlo ma nadchlo už v škôlke. Hrávali sme ho s pani učiteľkou Maricou Mikulovou, mimochodom, dnešnou vedúcou bratislavskej katedry bábkoherectva. Vtedy bola vychovávateľkou a naším miláčikom. Neskôr odišla študovať do Prahy a keď sme boli šiestaci, zrazu sa nám ozvala, dala bývalých škôlkarov dokopy a založila bábkarský krúžok. Okrem toho som s bábkami prichádzal do kontaktu aj doma, keďže strýko je výtvarník."

# Aké to bolo, byť synovcom takého tvorivého, no súčasne takého proskribovaného človeka, akým bol za socializmu Marián Vanek?

Martin Vanek: "Otec, keďže bol jeho bratom, iste nejaké problémy mal, ale ja som to ako dieťa nevnímal. Chodieval som k strýkovi veľmi rád. Jednak hrávať sa s bratrancami, ale najmä kvôli nemu. Stále maľoval, vyrezával z dreva množstvo postavičiek. Úplne ma to fascinovalo. Len som na tom byte otvoril dvere a už zavoňali farby. Bol to úplne iný svet, cítil som sa tam strašne dobre."

# Ako si spomínate na zoznámenie sa s Igorom?

Martin Vanek: "Vlastne nechápem, ako sme sa mohli dať dokopy. Bol to ten typ, čo si užíval a ja som bol naopak gymnaziálny šprták, ktorý chodil na všetky prednášky, učil sa, nepožíval alkoholické nápoje."

# Kedy ste začali spolupracovať?

Igor Adamec: "Už v treťom ročníku sme s Martinom dostali veľkorysú ponuku z Banskej Bystrice, aby sme tu pripravili predstavenie. Mohli sme si vybrať titul, priviesť režiséra, výtvarníka. Vznikla inscenácia pre nás veľmi zábavná a pre divadlo úspešná. V Banskej Bystrici sme mali veľmi dobré tvorivé podmienky, no po čase sme sa začali vracať do Bratislavy, kde sme mali obaja kompletnú infraštruktúru. Po vojne sme teda prešli do Štátneho bábkového divadla, hoci sme vedeli, že divadelné možnosti tu budú paradoxne menšie."

# Ako dlho ste boli členmi ŠBD?

Igor Adamec: "Ja päť rokov. Neboli to zlé časy, naopak, zažil som, že sa tu sústredilo veľa tvorivých osobností. Pracovali tu Piktorovci, Dušová, Ondro Spišák, Jozef Bednárik... Všetko vyzeralo veľmi sľubne, bohužiaľ, umelecký šéf Jozef Mokoš je človek, ktorý viac politikárči, než sa stará o divadlo. Postupne sa začalo všetko rozpadávať, ľudia poodchádzali, divadlo stratilo možnosť cestovať, hoci v minulosti hralo v zahraničí veľmi často a s veľkým úspechom.To divadlo je dožívajúci organizmus, ktorý už nič neprináša. Veď dnes sa tam horko-ťažko urobí jedna premiéra ročne. Zvaľuje sa to na peniaze. Lenže Nitra, Bystrica, Žilina robia tri nové predstavenia a pritom podľa mňa sú oblastné divadlá na tom finančne horšie než bratislavské. Pre toto všetko som z divadla odišiel."

# Martin ale v bábkovom divadle zostal.

Martin Vanek: "Vytrvávam, pretože som zaangažovaný v mnohých hrách súčasného repertoáru a keby som zrazu odišiel, divadlo by sa dostalo do problémov. Tiež som však na odchode, aj keď mi je to ľúto. Bábkové divadlo mám veľmi rád, snúbi sa v ňom všetko, čo som vždy chcel robiť. Lenže nie v súčasnom ŠBD."

# Obaja ste hrali aj v bratislavskom divadle GUnaGU. Aké máte dnes plány na tomto poli?

MartinVanek: "V GUnaGU sa mi vždy robilo veľmi dobre. Platí to dodnes, i keď som v ňom bohužiaľ už minimálne. Kakao spotrebuje strašne veľa času, popri ňom stíham tak-tak dohrávať v bábkovom divadle. Musel som niečo vypustiť. Rozhodnutie mi uľahčilo, že hry, v ktorých som v GUnaGU vystupoval, sa postupne odškrtávali a do nových som už nenaskakoval."

Igor Adamec: "Ja som sa do GUnaGU dostal, keď Vilo Klimáček prestal hrať v inscenácii Loj. Zavolali ma na odporúčanie Martina, ktorý tu už hral. Bol som veľkým obdivovateľom tohto divadla. Všetko sa mi tu páčilo, počnúc priestorom, ktorý je sám osebe dramaturgom, až po typy, ktoré tu hrali. A najmä radosť, s akou tu pracovali. Keď teda prišla ponuka, veľmi ochotne som ju prijal. Pripomenulo mi to staré bystrické časy, keď sme divadlo robili pre radosť."

# Vy ešte máte na GUnaGU čas?

Igor Adamec: "Hrám v niekoľkých hrách a rád by som spolupracoval aj naďalej. Nemôžem robiť v každej inscenácii, GUnaGU má dnes profesionálnu úroveň, na celý týždeň vypracovaný ferman predstavení, ktorý treba dodržať. Už sa nedá povedať, viete, v utorok nemôžem hrať, mám niečo dôležitejšie."

# Ako vzniklo Kakao?

Igor Adamec: "Obaja sme mali v STV svoju reláciu, ale chceli sme robiť spoločne. Keď vznikla Markíza, prišli sme s ponukou. Akceptovali ju. Redakcia nám ponúkla názov a nám sa hneď zapáčil. Najprv sme robili detskú publicistiku, postupne sa pridávali rozprávky, nedeľné vysielanie. Dnes vyrábame každý týždeň 120 minút, šesť relácií. Sobotu pripravujeme s Vanekom a režisérom Ivanom Predmerským autorsky, na nedeľné súťaže máme štyroch autorov a my sme spoluautormi textov."

Martin Vanek: "Kakao mi pripomína časy, keď som bol malý, vyrobil som si bábky, pustil Aidu a dve a pol hodiny si pred zrkadlom hral inscenáciu. Teraz je to rovnaké. Všetko si sami vypipleme, urobíme, máme možnosť byť pri strihaní, mixovaní."

# Bábkari sú zväčša anonymní herci. Ako znášate televíznu slávu?

Igor Adamec: "Príliš sa tým neopájame. Beriem to ako niečo príjemné, čo patrí k profesii. Dôležité je, že deti sú veľmi vďačnými divákmi a majú nás rady. Takže napríklad nemáme žiadnu negatívnu poštu. Čo je pri iných reláciách samozrejmosťou, lebo všetkým nevyhoviete."

Martin Vanek: "Nepríjemné je to však napríklad v divadle. Snažíme sa o nejakú ilúziu, atmosféru a zrazu sa objavím ja a už deti kričia - ahoj, Kakao. V Demokratoch, ktorí sa hrajú na Malej scéne, mám na starosti bábky. Sedávam v rekvizitárni s pani maskérkou a raz tam prišli nejaké nové dievčence. Zostali celé vyjašené, že ma vidia. Vraj to bude, keď doma porozprávajú, že sa stretli s Martinom z Kakaa. Prišlo mi to veľmi smiešne, že sa nadchýnajú Kakaom v momente, keď na javisku stojí plejáda hviezd SND. Na koncerte Edity Gruberovej sme s manželkou sedeli v prvom rade a keď sa skončil a ľudia začali odchádzať, zrazu za mnou prišiel kontrabasista aj s nástrojom, aby mi vraj poďakoval. Tak to ma trochu z miery vyviedlo."

# Ako vidíte svoju perspektívu? Postavíte si kariéru výhradne na tvorbe pre deti?

Igor Adamec: "Neviem si predstaviť, že povedzme ako štyridsiatnik by som ešte moderoval takúto reláciu. Veď čo komu tie deti urobili, aby sa dívali na dvoch plešivejúcich a tučnejúcich chlapov. Rád by som sa postupne preorientoval aj na prácu pre dospelých, napríklad máme rozpracované série grotesiek. A veľmi dobre si viem predstaviť napríklad aj také Kakao Night. Uvidíme. Možností je veľa."

Martin Vanek: "Stále tam vidím tie bábky. Keď budem veľmi starý, tak si sadnem niekam do kúta a budem vyrábať bábky a divadielka."