Rudo Metlička je však naozaj iba jeden. Celkom nenápadný, ako vedia byť iba zametači. Niekedy sa vystrie, zadíva na oblohu a sám pre seba si povie: Ako je na oblohe čisto! Nijaké smeti, nijaké papieriky! Iba vietor a vzduch a belasé nič! Ale dlho sa nemôže vystierať, pretože musí zametať.

V lete sú na chodníkoch papieriky z nanukov, žuvačkové obaly, odhodené cestovné lístky, vstupenky do kina a zoologickej záhrady. Na jeseň Metlička vesluje metlou v mori suchého lístia, ktoré nie je ani zlaté, ani hnedé, ani červené, ale má z každej farby trochu.

A potom prišla zima. Svet bol pod snehom. Metlička sa vždy rád pozeral na tú bielu pláň, ktorá vyzerala ako biely list, na ktorý odtláčali svoje stopy vrabce. Vyzeralo to ako znaky čínskej abecedy. A Rudo Metlička zametal sneh, zametal a zametal, nerobil to za metál, ale pre radosť! Žmurkal na deti, vypúšťal z úst paru a robil zázračné obrazce: bieleho krokodíla napríklad.

Jedného dňa, bolo to na konci zimy, zametal sneh. A zametal tak horlivo, až zrazu zbadal, že sa pod snehom čosi zazelenalo. Trávička tenká ako nastrihaný zelený papier. Ohó! Zvolal zametač Metlička. Veď ja som sa prezametal až do jari! A vtedy sa pred ním objavila prečudesná postava. Rudo Metlička sa náramne prekvapil, pretože ju vôbec nevidel prichádzať. Postava bola oblečená do dlhých šiat, ktoré boli celé poplátané pestrofarebnými záplatami. V ústach mala fajku a z nej vystupoval voňavý dym.

Fm, fm! Vdýchol ho do seba Metlička. Ale veď... veď sú to...

Veru tak! usmiala sa záhadná postava. Sú to naozaj fialky.

Rudo Metlička sa poškrabal po brade: Vy fajčíte fialkový tabak? Buď ste blázon, alebo...

... alebo? zasmiala sa postava s fajkou.

Alebo jar! uhádol Rudo Metlička.

Som naozaj Jar, povedala Jar. A zato, že si mi pomohol premôcť túto dlhú zimu, môžeš ma vidieť v celej mojej nádhere!

Je to veru veselá nádhera! zasmial sa Rudo Metlička, pretože si vždy predstavoval Jar ako vznešenú a jemnú paniu. A ona je zatiaľ celá zaplátaná a trochu výstredná a fajčí tabak z fialiek.

A ľudia chodili po čistých chodníkoch, rozopínali si zimníky, usmievali sa na seba a vdychovali vzduch, ktorý zrazu, nik nevedel ako, začal voňať po fialkách!