Juliána Pallerová z Novej Bane je deväťročné tmavooké a tmavovlasé dievčatko. Žiaľ, narodila sa s vrodeným postihnutím, detskou mozgovou obrnou. Spočiatku na nej rodičia Iveta a Ľubomír nespozorovali nijaké príznaky signalizujúce postih. Zistili to až vtedy, keď sa dievčatko malo natoľko aktívne hýbať, aby sa vedelo posadiť. Život mladej inžinierky Ivety a strojára Ľuba sa začal uberať strastiplnou cestou. Nepripúšťali si Juliánin osud ako tragédiu a ani dnes k nemu tak nepristupujú. Keď im detská lekárka oznámila diagnózu, začali bojovať. Julka absolvovala rehabilitačné reflexné cvičenia v Rehabilitačných detských jasliach v Žiari nad Hronom. Tie už dnes, žiaľ, neexistujú. Iveta s ňou bola päťkrát na liečení, od dvoch rokov chodia k logopedičke, od piatich k psychologičke... "Uvažovali sme s manželkou, či mať alebo nemať druhé dieťa a kedy," hovorí Ľubo. "Hoci si dievčatko vyžadovalo veľkú starostlivosť, po roku sa nám narodil syn Kristián. Krásny, modrooký, plavovlasý a predovšetkým zdravý. Julka bola už vtedy veľmi ambiciózna a v jej veku a pri tomto postihu i ctižiadostivá. Kristián bol pre ňu vzorom, hnacím motorom. Po ňom sa snažila všetko opakovať, stáť, chodiť, hovoriť. Dnes vieme, že toto rozhodnutie a narodenie syna bolo šťastným riešením nielen pre nás, ale predovšetkým pre dievčatko." Po tom, ako Julka prestala chodiť do materskej školy, nastali skutočné problémy. Bola rozumovo vyspelá, vedela chodiť bez pomoci iných, no horšie to bolo s komunikáciou. Jej vyjadrovanie bolo a doteraz je pomerne nezrozumiteľné. Rozumie a komunikuje s ňou mama, otec a Kristián. No pri pozornejšom sledovaní sa dá veľmi rýchlo porozumieť, čo Julka hovorí. Veľmi, veľmi sa snaží. Rodičia si boli vedomí skutočnosti, že Juliána môže navštevovať základnú školu. Vie veľmi dobre komunikovať prostredníctvom počítača, a ak by bola možnosť, že by sa jej venoval špeciálny pedagóg, nebol by proces jej výučby problematický. V okamihu, keď mala nastúpiť do prvej triedy, sa nenašla v meste Nová Baňa jediná základná škola, do ktorej by ju prijali. "Psychologička, ku ktorej sme roky chodili, nám odporúčala dať Julku do Základnej školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave, v Ústave sociálnej starostlivosti. Mnohí odborníci z oblasti detskej psychológie nám však tento krok neodporúčali, pretože emocionálne väzby Julky k nám a Kristiánovi sú také veľké, že odlúčenie od rodiny by mohlo veľmi negatívne vplývať na jej ďalší psychický vývoj. Dokonca si myslím, a nielen ja, že by to mohlo do istej miery zastaviť i jej intelektuálny rast," hovorí Iveta. "Začali sme teda chodiť do osobitnej školy v Ústave sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež na Hrabinách pri Novej Bani. Ja som sa tam zamestnala ako učiteľka. Julka tam absolvovala dve triedy osobitnej školy, no zároveň sme vďaka ústretovosti ľudí zo Základnej školy v obci Brehy dosiahli aspoň to, že Julka bola pravidelne preskúšaná, aby mala vysvedčenie o absolvovaní nie z osobitnej, ale zo základnej školy. Vlastne sme to urobili preto, lebo dcéra v osobitnej škole na Hrabinách medzi deťmi s väčším telesným a mentálnym postihnutím už nemala šancu napredovať," hovorí Iveta Pallerová. "Dnes sme však pred dilemou, kde sa bude ďalej Juliána učiť, keďže na Hrabinách to už pre ňu nie je, i napriek našej úcte a vďake tým, ktorí sa jej venovali. Chceme, aby mala vysvedčenie o absolvovaní základnej školy, pretože podľa lekárov a psychológov na to má. S vysvedčením z osobitnej školy by sme jej nemohli zabezpečiť vzhľadom na jej intelektuálne schopnosti adekvátne uplatnenie v praxi. Nie sme naivní ani neznalí problému, či ctižiadostiví," hovorí Iveta. "Chceme len pre Julku urobiť všetko. Prečo? Lebo na to má."

Autor: KATARÍNA SCHMIdTOVÁ