i sa títo ľudia ocitajú v zákone o sociálnej pomoci na úrovni dobrovoľne nezamestnaných, bezdomovcov a tulákov. Podľa slov poslanca Romana Kováča (DU) posunula zdravotne postihnutých na túto úroveň nielen vláda, ale aj celá spoločnosť. Zdravotne postihnutí občania si však nemôžu zabezpečiť potreby z vlastných síl. Ak by si ich zabezpečiť mohli, zákonite by to malo vplyv na ich psychiku a bolo by to základom úspešnosti zdolávania problémov. To, že život zdravotne postihnutého občana sa končí na prahu jeho bytu, je už dávno prekonané. Toľko diskutovaná demokracia sa vyznačuje okrem iného aj tým, že aj zdravotne postihnutí môžu byť zamestnaní, alebo sa môžu stať sami zamestnávateľmi. Právne normy by im mali umožniť žiť v bezbariérovom prostredí. Skutočný stav na Slovensku je však úplne odlišný. Ako príklad stačí uviesť len ten spomínaný prah bytu zdravotne postihnutého človeka. Koncepcia rozvoja bývania týchto občanov sa realizuje v štyroch základných oblastiach: výstavba a poskytovanie komunálnych nájomných bytov, individuálna bytová výstavba (rodinné domy), výstavba bytov do osobného vlastníctva a iné formy podpory rozvoja bývania. Inými formami sa rozumie výstavba bytov v domoch typu penzión. Takto sľubne to vyzerá na papieri, počty tzv. bytov bez architektonických bariér (byty pre občanov s ťažkým telesným postihnutím - vozičkárov a zrakovo postihnutých) sú však nasledovné: k 30. septembru 1997 ich bolo v Banskobystrickom kraji 59, v Bratislavskom kraji bolo 76 bytov, pričom na krajských úradoch evidovali 13 žiadostí o bezbariérové nájomné byty a 29 o byty v osobnom vlastníctve. V Košickom kraji ich bolo dovedna 91, k tomu však treba prirátať 19 žiadostí o nájomné byty. V Nitrianskom (146) a v Trenčianskom (382) kraji je zatiaľ najvyšší počet bezbariérových bytov. Okrem toho tu evidujú aj dve žiadosti o individuálnu bytovú výstavbu (Nitriansky kraj). Po sedem žiadostí o výstavbu rodinných domov evidovali k 30. 9. 1997 v Trnavskom a v Prešovskom kraji. Je diskutabilnou otázka, či sú počty bezbariérových bytov u nás adekvátne alebo nie. V každom prípade si treba uvedomiť, že zdraví ľudia nemôžu považovať zdravotne postihnutých za menejcenných, keď nepoznajú ich potreby, životné podmienky. Všetci by sa však mali snažiť o integráciu postihnutých do spoločnosti. V prvom rade ich však musí za plnohodnotných a normálnych občanov považovať legislatíva a vyjsť im v ústrety tak, aby uľahčila ich sťažené životné podmienky, odstránila fyzické a psychické bariéry.
Autor: SME - and
