Toto bola jedna z myšlienok, ktorej autorom je účastník pochodu "Dosť bolo pasivity", študent gymnázia v Banskej Bystrici. Stručná správa TASR o tomto pochode krátko pred Vianocami 1997 tak zaujala ľudí z Inštitútu pre verejné otázky (IVO), že sa stretli so stredoškolskými študentmi - priamymi účastníkmi, spolu s tými, ktorí zažili atmosféru pochodu. (Stretnutie prebiehalo podľa pravidiel tzv. focus skupiny, teda 2-3-hodinovej diskusie, ktorú viedol moderátor s asi desiatimi účastníkmi podľa striktných metodologických pravidiel. Čitateľov upozorňujeme, že krstné mená, ktoré v článku používame pri citovaní alebo parafrázovaní niektorých účastníkov, sú pseudonymá.)
"...sú to hlavne študenti, ktorí hýbu dejinami" (Pavol)
Starosť o nemeniacu sa, v mnohých prípadoch zhoršujúcu sa situáciu na slovenskej politickej scéne, v školstve a zdravotníctve už dlhšie nahlodáva niekoľko podobne zmýšľajúcich študentov banskobystrického gymnázia. Ako slušne vychovaní a vzdelaní mladí ľudia sú znepokojení vyčíňaním skinheadského podsvetia, v ktorom sú často aktívni práve ich rovesníci.
Pochod mal "upozorniť na to, že študenti sa zaujímajú o politickú situáciu na Slovensku, chcú voliť a záleží im na tom, čo sa na Slovensku bude robiť" (Ivan). Čo však títo mladí ľudia považujú za neuralgický bod súčasného stavu spoločnosti, je pasivita ľudí. O pochode sa mali preto dopočuť ostatní občania SR, najmä študenti.
Hoci študenti uviedli, že ich úsilie nebolo namierené proti žiadnej konkrétnej politickej strane, predsa priamym podnetom na vyjadrenie ich protestu boli urážlivé výroky V. Mečiara na adresu Českej republiky a jej reprezentantov. Ako poznamenali v súvislosti s decembrovým stretnutím premiéra Mečiara s občanmi v Športovej hale na Pasienkoch, spôsob, akým sa premiér prihovára "ľudu", je pre nich neprijateľný.
Úctyhodná akcieschopnosť
Študenti pri organizovaní pochodu postupovali s vedomím neodňateľnosti svojho práva na slobodu prejavu a zhromažďovanie. Vopred upovedomili mestský úrad aj mestskú políciu, namnožili plagáty; rozbehli sa medzi spolužiakov, susedov, príbuzných, aby ich získali pre pripravovanú akciu. Premysleli trasu a umiestnenie "tribúny", dali dokopy niekoľko rečníckych prejavov, vďaka nadchnutému žurnalistovi podali správu aj TASR.
"Dosť bolo pasivity!", "Nehasíte to, čo horí, ale pritom pálite celý svet!" boli niektoré zo spontánne naformulovaných hesiel mladých ľudí, ktorí prišli podporiť myšlienku protestného zhromaždenia a 18. 12. 1997 vyšli do ulíc Banskej Bystrice. Jednoduché posolstvo "Dosť bolo pasivity" prilákalo študentov z viacerých gymnázií a stredných škôl, pristavilo okoloidúcich, vyvolalo rôzne reakcie od zdráhavých, odmietavých až po pochvalné a povzbudzujúce.
Čo sa im podarilo? S úctyhodnou akcieschopnosťou dokázali na verejnosti povedať, čo si myslia - pretože nech sú u nich doma debaty o politike akékoľvek, rodina je zvyčajne zahalená intimitou. Ako sme sa dozvedeli, škola je pre nich miestom, kde učitelia horúce témy obchádzajú so všetkou diplomaciou. Ostáva preto široká verejnosť, ktorej povedali nahlas, čo iní (obzvášť ľudia od nich starší) často len potichu konštatujú; alebo sa rozčuľujú iba medzi štyrmi stenami svojich príbytkov.
"...každý si môže zaprotestovať proti tomu, čo chce" (Milan)
Toto vyhlásenie najlepšie vyjadruje veľkorysú platformu, ktorú akčná skupinka študentov zvolila. Jeden z iniciátorov vysvetľoval, že "...to bolo myslené ako všeobecný pochod, kde by si každý dokázal povedať svoj názor a mohol by sa vyjadriť k tomu, čo ho trápi. A o to tam išlo, aby to bolo slobodné fórum." (Pavol) Iniciátori dokonca vyzvali ľudí, aby si so sebou priniesli plagáty s vlastným protestným posolstvom. Nejaký účastník si napríklad priniesol heslo v štýle "peace" (teda mieru, ako to komentoval iniciátor Ivan), v ktorom odmietal pôsobenie armády a násilie skinheadov.
Takáto stratégia prípravy pochodu, spojená s trochou nervozity organizátorov "ako to dopadne", priniesla ovocie. Protestná výzva sa nedostala len k "nastavenému uchu" podobne uvažujúcich rovesníkov, ale stretla sa aj s pochopením názorovo blízkych ľudí vyššieho veku. "Zastavovali sa tam ľudia, pýtali sa, o čo ide a dosť ich to zaujímalo" (René), niektorí postávali v bezprostrednej blízkosti, počúvali obďaleč. Milan spomenul, ako okoloidúci "starý chlap", keď zistil, o čom pochod je, podal jednému študentovi ruku so slovami: "Držte sa, takých ako vy treba." Napriek tomu, že študenti sa dočkali aj opačných reakcií, slová okoloidúceho pána boli povzbudzujúce.
Chceli upozorniť na silu študentov
Študenti správne upozornili na skutočnosť, že "...zhruba 10 percent nás (prvovoličov, pozn. L. M.) môže byť v tohtoročných voľbách a môžeme ovplyvniť politické dianie na Slovensku" (Richard). Oni do diania mienia vstúpiť svojou účasťou vo voľbách. Vo svetle reprezentatívneho výskumu Inštitútu pre verejné otázky z októbra 1997 je zrejmé, že iniciátori pochodu mierou rozhodnosti ísť voliť patria k 80 % prvovoličov, ktorí boli rozhodnutí zúčastniť sa na voľbách. Spomeňme, že 20 % prvovoličov sa podľa zistení tohto výskumu nemienilo na voľbách zúčastniť. Stredoškoláci z našej diskusnej skupiny pochodom verejne prezentovali postoj, ktorý podľa výskumov verejnej mienky IVO, ľudia približne rovnako starí a vzdelaní s nimi viac-menej zdieľajú, t. j. kritický názor na súčasný stav spoločnosti na Slovensku.
"Nebáť sa ísť voliť" (Ivan) - je výzva úzkej skupiny banskobystrických študentov, ktorú v deň pochodu podporila stovka ďalších stredoškolákov. Pozitívna je aj skutočnosť, že životnosť tohto posolstva sa neskončila, keď sa zhromaždenie rozišlo. Na školách sa medzi študentmi rozbehla verejná rozprava k domácemu spoločensko-politickému dianiu. Ako spomenul jeden z účastníkov pochodu, "vlastne to rozvírilo voľnú diskusiu. Napríklad u nás v triede. Pomaly každú prestávku už dobreže si nerobíme prejavy... Mnohí, čo sa predtým o to nezaujímali, sa začali zaujímať." (Adam)
Skupina študentov z Banskej Bystrice uvažuje o situácii inde na Slovensku. Svoj pochod považujú za "dobrý štart, čiže takú skúsenosť, že vieme dať ľudí dokopy, keď niečo treba." (Milan) Navyše sú presvedčení, že rovnakú a väčšiu vlnu záujmu u mladých môžu v správnom okamihu uviesť opäť do pohybu. Mnohí spolužiaci ľutovali, že nemohli prísť, iní sa sťažovali na nedostatočnú propagáciu pochodu.
Zážitky, spomienky, pocity
Väčšina účastníkov diskusnej skupiny sa zhodla, že pochod bol výnimočnou akciou. A keďže pravdepodobne každý očakával od pochodu niečo iné, aj samotní účastníci pochodu sa rozchádzajú pri jeho hodnotení. Niektorí priami účastníci neboli napr. spokojní s jedným zo spontánne prednesených prejavov v závere pochodu, v ktorom odzneli nevyberané slová na adresu vlády. Organizátori pochodu sa zmienili, že tento rečnícky prejav nemali vopred avizovaný, a to, že odznel na pochode, hodnotia otvorene ako jeho slabinu.
Pochod priniesol aj silný skupinový zážitok, o ktorom jeho účastníci hovorili so zápalom v hlase. Viacerí z nich nadšene opisovali zážitok zo spoluúčasti na pochode, z jednoty, ako výrazu schopnosti držať pokope (Milan). "Môj najlepší zážitok bol, keď sme sa pohli a prešli prvých desať metrov... Keď sme šli hore ulicou, vystúpil som z radu a išiel som sa pozrieť, ako to celé vyzerá, pretože keď som bol dnu, tak som to nemohol dobre vidieť... Bolo nás celkom veľa ľudí, pomerne veľká sila." (Ivan). Kým sa však iniciátori dočkali tohto pocitu, ktorý sa z hľadiska využívania občianskych praktík na Slovensku dá prirovnať k príchuti neznámeho "tabu", prenasledovali ich viaceré starosti, najväčšia z nich - strach.
Všadeprítomný strach
"Ľudia sa už boja prevziať zodpovednosť aj za seba a potom, ako môžu byť pripravení prevziať zodpovednosť za celý štát a systém." (Nora)
Momentálna spoločenská atmosféra žičí nepísanému pravidlu, že stredoškolský študent nemá vo verejnom prezentovaní svojich občiansko-politických postojov príliš vystupovať z radu. Kto predsa len "vystrčí rožky", musí rátať s prejavmi nevôle - prípadne negatívnych sankcií - zo strany učiteľov, rodičov, časti verejnosti, a niekedy aj spolužiakov.
Podľa účastníkov našej diskusie je prostredie, v ktorom sa študenti pohybujú, presýtené strachom. Niektorým z nich strach nedovolil, aby sa na pochode nakoniec zúčastnili. Boli aj takí, ktorí sa dokonca domnievali, že keď sa zúčastnia na tomto údajne nelegálnom zhromaždení, môžu sa dostať do väzenia (!) (pravdepodobne za narušovanie verejného poriadku, a pod.).
Aj tí, ktorí na pochod prišli, báli sa postihov. V pochode sa objavil jeden mimoriadne žeravý uhlík. Málokto ho chytá do ruky (možno špeciálne trénovaní ľudia z hnutia ANTIFA), lebo málokto má žiaľbohu tú odvahu. Ide o problém skinheadov. Reálni aj potencionálni účastníci pochodu mali obavy z reakcie miestneho skinheadského podsvetia a niektorí sa otvorene vyjadrili, že z tohto dôvodu svojich priateľov v pochode nepodporili. Najmarkantnejšou bola obava z nahlas vysloveného rečníckeho prejavu namiereného proti šíreniu rasovej nenávisti skinheadmi, priamo na námestí. Ivan (jeden z iniciátorov pochodu) v tejto súvislosti priznal: "...v piatok večer po našom pochode mi jeden dobrý kamarát povedal, nech sa radšej vytratím z mesta, že od skinheadov mám dostať nárez." Tieto alarmujúce signály oprávňujú poukázať na odvahu študentov, ktorých pocit ohrozenia neodradil od verejného manifestovania takéhoto - na dnešné pomery dobreže nie hrdinského - postoja.
Strach pociťovali nielen študenti. Niektorí rodičia vystríhali svoje deti pred otvoreným prezentovaním politických názorov, prípadne politického zmýšľania prineseného tak povediac z domu, čo sa im vraj môže vypomstiť na výsledkoch v škole.
"Lepšie je byť pekne ticho a takí vždy prejdú" (Adam). Toto vyhlásenie možno označiť za nepríjemný pozostatok viacerých nedemokratických a totalitných režimov, ktoré Slovensko zažilo v tomto storočí. Stratégiu "byť ticho" dôkladnejšie poznajú najmä učitelia a rodičia dnešných stredoškolákov a pri súčasnom spôsobe spravovania štátu vládnou koalíciou, sa sotva môže vytrácať z každodenného života. Strach u študentov, rodičov a učiteľov súvisí s najvyššou pravdepodobnosťou s neznalosťou pravidiel demokracie (pre ilustráciu uvádzame niektoré z nich v rámčekoch "VIETE, ŽE (?)"), prípadne so strachom z ich uplaňovania.
Neprítomní alebo utajení učitelia?
Učitelia a škola akoby boli z celej udalosti vynechaní. Na jednej strane iniciátori pochodu s učiteľmi "veľmi nehovorili", na druhej strane sa učitelia podľa vyjadrení účastníkov našej diskusie do pochodu nemiešali, nekomentovali ho predtým ani potom. Možno sa zdiaľky ticho prizerali. Na jazyk sa však tlačia viaceré otázky: žeby sa báli, trpeli pocitom neistoty? Žeby nemali na vec vlastný názor, alebo ho iba nechceli vysloviť pred študentmi? Vynárajú sa aj ďalšie otázky: Čo učitelia - s priamym vplyvom "vychovávateľov" - ponúkajú svojim študentom zo "školy demokracie", keď nevenujú pozornosť občianskemu protestu vlastných študentov? Na mieste je aj otázka, či ich učitelia vedú - napr. na hodinách náuky o spoločnosti - k tomu, aby analyzovali, komentovali, alebo si aspoň všímali spoločenskú klímu na Slovensku?
Študenti o učiteľoch hovorili zdráhavo a opatrne. Napriek tomu sme sa od Nory dozvedeli, že učitelia boli viac-menej k akcii skeptickí. Pavol spomenul, ako mu istý učiteľ spomenul, že to môže dopadnúť fiaskom: "Budete tam vy traja..., a budete tam stáť s plagátom a ako to bude vyzerať?!"
Študenti sa netajili, že v škole im chýba priestor na diskusiu, napr. diskusné fóra, kde by mohli povedať svoj názor bez toho, aby boli odmietnutí alebo sa vystavili ohrozeniu. Jednak preto, lebo predmety s nabitým učebným plánom to neumožňujú a udržiavajú učiteľov aj študentov v pretrvávajúcom napätí, či stihnú všetko v priebehu roka prebrať; ale aj preto, že študenti prekukli systém nepísaných pravidiel, podľa ktorého otvorene povedať svoj názor sa nevypláca. S tým totiž nemajú na vyučovacích hodinách dobré skúsenosti.
Podľa viacerých expertíz zo sféry mimovládnych organizácií, demokratizácia štátneho školstva, výchova k občianskej zodpovednosti, sloboda učiteľov, v školách na Slovensku viazne.
Celková situácia vyzerá tak, že oficiálne nariadenia sa bez prestania sypú na hlavy bezmocných učiteľov, pričom "rozhľadenejší" spomedzi nich sa usilujú "rozhýbať" skostnatené mechanizmy na prijímanie novátorských myšlienok a na zavádzanie alternatívnych vyučovacích metód. Niektorí "noskári" (učitelia náuky o spoločnosti, pozn. L. M.) vedú medzi kolegami pretrvávajúcu rozpravu o role učiteľa, ktorá sa stále viac zužuje na obyčajného nositeľa poznatkov, ktorý ich má odovzdať študentom efektívne; namiesto toho, aby učitelia naučili študentov "problémovo" myslieť, posudzovať svet z pevného hodnotového zázemia založeného na idei "dobra", tolerancie, solidarity, a pod. Medzi "noskármi" sú aj takí, ktorí otvorene vyhlasujú, že "hrať sa" na apolitickosť pri výučbe NOS - napr. pri téme ústavnosti - je v súčasných spoločensko-politických podmienkach ilúziou. Neradostná je tiež skutočnosť, že kvalitní učitelia postupne zo škôl odchádzajú.
Politika bez mladých?
"Problém je v tom, že starší (politici, pozn. L. M.) si držia svoje miesto a nechcú vlastne odísť zo života, aj keď ich úloha by sa už mala pomaly končiť... Mali by sa postupne stiahnuť." (Richard)
Medzi účastníkmi našej diskusnej skupiny prevláda skepsa k činnosti politických strán a ich predstaviteľom. Aj z ďalších kvalitatívnych výskumov uskutočnených Inštitútom pre verejné otázky v posledných dvoch mesiacoch vyplýva, že mladí ľudia na otázku "ktorej politickej strane alebo koalícii strán dôveruješ", často odpovedajú "žiadnej". Až pri "zmäkčení" otázky (napr. "ktorej politickej strane, koalícii strán dôveruješ viac ako inej") sú volebné preferencie a ich zdôvodnenie jasnejšie. V prípade skupiny študentov z pochodu to vychádza prevažne "v prospech menšieho zla", a tým pre nich sú strany politickej opozície. Sympatie si spomedzi politikov u týchto prvovoličov často získava ten, kto rečnícky zabodoval v televízii, alebo inom médiu - a to humorom, alebo zrozumiteľnosťou a dobrými argumentmi.
Študenti sa zhodli, že na Slovensku nie je politická strana, ktorá by sa reálne zaoberala "agendou" mladých ľudí. To je ich zásadná výhrada k politike. Ďalšou výhradou je to, že medzi politikmi nie sú mladé tváre: "Od osemdesiateho deviateho nevidieť nové tváre v politike, hoci záujem zo strany mladých ľudí by bol" (Richard). Podľa mladých skeptikov politici sú nielen staršieho veku, čo obnáša komunikačné a iné obmedzenia vo vzťahu k mladým, ale navyše politici o nich vraj uvažujú v podobe volebných lístkov.
Predchádzajúce hodnotenia sú pomerne vernou kópiou nálad, aké medzi prvovoličmi vládnu vo volebnom roku na Slovensku. U študentov z diskusnej skupiny v Banskej Bystrici je však odmietavý a podozrievavý postoj k politikom predsa len o niečo prekvapivejší. Vypovedá o napätom vzťahu medzi študentmi a staršími politikmi, lebo hoci obe strany by sa určite zhodli na spoločných záujmoch, študenti to vnímajú tak, že momentálne sa mladí ľudia a politici nestretli pri ich presadzovaní. Tento vzťah je o to komplikovanejší, že v ňom chýba komunikácia a priamy kontakt.
Iniciátori pochodu "Dosť bolo pasivity" neboli členmi ani fanúšikmi žiadnych mládežníckych politických organizácií, hoci pochod, ktorý zorganizovali, obsahoval politicky angažované posolstvo. Celkovo majú odmietavý postoj k mládežníckym politickým organizáciám. Vzniká však otázka: kto sú potom tí mladí politici, alebo kto by nimi mal byť, ktorých by radi videli na politickej scéne SR?
Vzory občianskeho cítenia
Keď sa bratislavskí gymnazisti vlani na jeseň postavili na obhajobu ministerstvom školstva odvolanej riaditeľky Gymnázia na Metodovej ulici, mnohí z nás považovali ich občiansky protest za cenný prejav solidarity. Gymnazisti v Banskej Bystrici dokazujú podobné. Mladí občania sa jednoducho hlásia k slovu. Záujem študovať v pokojných, tvorivých podmienkach, bez mocenských zásahov do prostredia školy je obohatený o nadosobný záujem dodržiavať pravidlá slušnej spoločnosti postavenej na demokratických princípoch.
V situácii, keď nie je dostatočne počuť učiteľov, so všetkou legitimitou sa k problémom, a to nielen v školstve, vyjadrujú študenti. Príznačným je typ "elitných" škôl - gymnázií, čo dáva prísľub, že o pár rokov nastúpi silná expertná vrstva - elita v podobe zákonodarcov, lekárov, podnikateľov. Suverénne ženy a muži, vplyvní mienkotvorcovia.
Banskobystrickí gymnazisti a stredoškoláci nechcú žiť v atmosfére neúspechu, prepadávania sa Slovenska k menej vyspelým krajinám Európy. Javia všetky známky homo politicus. Želajú si, "aby sa to tu trochu hýbalo". Bolo by veľkým omylom očakávať, že by sa mladí nemali miešať do politiky. Práve naopak, je mimoriadne dôležité, aby už počas svojho štúdia kriticky pristupovali k politike a politikom. Bez zveličovania možno uzavrieť, že stredoškoláci z Banskej Bystrice sa postavili na stranu "dobrého občana", ktorý presadzuje svoje záujmy bez toho, aby porušoval práva iných. Tento vzor občianskeho cítenia je vzácnym prísľubom v predvolebnom období. Slobodný a férový priebeh nadchádzajúcich volieb sa dá ustrážiť iba s pomocou takýchto občanov.
Právo zhromažďovať sa VIETE, ŽE (?):
"Na zhromaždeniach, manifestáciách a v pouličných sprievodoch môžu organizátori a účastníci vyjadrovať svoje názory na najrozmanitejšie spoločenské témy. Môžu si pripomínať významné historické udalosti, bojovať za lepšie životné prostredie alebo napríklad podporovať konkrétnu politickú stranu." (Kresák, P. a kol.: Občan a demokracia. Kapitola: Zhromažďovacie právo (autor Robert Fico), s. 298, vydala nadácia Minority Rights Group-Slovakia, 1997)
Politické práva VIETE, ŽE (?):
Politické práva získali prívlastok "politické" "najmä vďaka tomu, že chránia najrôznorodejšie politické názory a zaručujú občanom účasť na politickom živote (na výkone štátnej moci, na ovplyvňovaní politického vývoja spoločnosti a pod.), ako aj preto, že bez ich rešpektovania nemožno hovoriť o demokratickom politickom zriadení." (Kresák, P. a kol.: Občan a demokracia. Kapitola: Základné práva a slobody v ústave SR a koncepcia ich ochrany (autor Peter Kresák), s. 105)
Sloboda prejavu VIETE, ŽE (?):
"Sloboda prejavu pozostáva z dvoch podstatných prvkov. Prvým je sloboda... Druhým prvkom slobody prejavu je prejav. Toto slovo zahŕňa každé správanie človeka, ktorým vyjadruje svoj názor, svoj postoj k okoliu a udalostiam minulým, prítomným alebo budúcim." (Kresák, P. a kol.: Občan a demokracia. Kapitola: Sloboda prejavu a právo na informácie. (autor Ján Drgonec), s. 273)
P. S.: S rozšírenou verziou článku sa možno oboznámiť na internetovej adrese www.ivo.sk
Autor: LÝDIA MAROŠIOVÁ (Autorka je analytičkou Inštitútu pre
