konflikty sa síce zmrazili, ale pri vhodnej teplote sa môžu opäť rozpustiť. Mnohonárodnostný Kaukaz leží na obrovských zásobách ropy, ktoré spolu s prítomnosťou ruských vojenských jednotiek v niektorých bývalých sovietskych republikách môžu byť práve onou príčinou zvýšenia teploty a následného výbuchu. Navyše, vďaka sovietskemu panovaniu na Kaukaze dnes nikto poriadne nevie, kadiaľ vedú hranice štátu, a ktoré územie komu patrí.
Dnešné predčasné prezidentské voľby v Arménsku sú príkladom toho, ako zmrazená vojna o Náhorný Karabach znemožňuje normálny rozvoj krajiny, vyvoláva neustále politické trenice a dusí akékoľvek ekonomické aktivity.
Posledný z kaukazských prezidentov - intelektuálov, ktorí sa dostali k moci na vlne postsovietskeho demokratického romantického entuziazmu, arménsky líder Levon Ter-Petrosjan, odstúpil v tomto roku vo februári. Otrávený hysterickými scénami, demonštráciami, pokusmi o štátny prevrat a nekonečnými rozhovormi o budúcnosti Karabachu oznámil televíznym divákom: "Strana mieru bola porazená." Prerušil tak na pár minút obľúbený film Červený a čierny, čo zrejme spôsobilo, že nikto nevyšiel vzrušený do ulíc a nezačal sa buď radovať či protestovať. Arméni sú národ temperamentný.
I keď je Arménsko jednou z najchudobnejších krajín Kaukazu, hlavným dôvodom odstúpenia prezidenta nebola ani tak dlho trvajúca ekonomická kríza ako nevyriešený konflikt v Karabachu, ktorý je napokon príčinou tejto krízy. Hospodárstvo krajiny, ktorá ešte minulý rok v zime nedokázala zohriať svojich občanov a snažila sa len, aby na trhu bol dostatok sviečok, sa v poslednom čase predsa len začalo prebúdzať. Svetlo bolo v tomto roku vo väčšine mestských domov. 70 percent všetkých podnikov sprivatizovali, ale štátna pokladňa sa obohatila len o necelý milión USD. Celý rad podnikov sa rozpredáva na náhradné súčiastky. Hlavným zdrojom obživy väčšiny z 3 milióny 700 tisíc občanov je okopávanie vlastnej záhradky či očakávanie zásielky od príbuzných z bohatého zahraničia. V posledných rokoch opustila krajinu štvrtina Arméncov v produktívnom veku. Na dedine len málokedy stretnete mladého muža, kým v USA dnes žije viac ako milión Arméncov, v Rusku je to neodhadnuteľný počet. Priemerná mzda 8 USD za mesiac nestačí v Arménsku ani na čistú vodu a tak potrebné sviečky, oficiálna nezamestnanosť 11 percent je len zbožným želaním. Nezávislé zdroje uvádzajú 40 percent ľudí bez práce. Najobľúbenejším vtipom je v poslednom čase v Arménsku tento: "Do arménskeho rádia volá poslucháč a pýta sa: "Čo mám robiť?" Rádio odpovedá: "Tí, ktorí zostali, nech sa rýchle zhromaždia pred našou budovou, aby sme sa ešte stihli naposledy spoločne vyfotografovať." Práve všeobecné zúfalstvo dáva vo voľbách šance bývalému hlavnému komunistovi sovietskeho Arménska Karenovi Demirčjanovi. Z nostalgie po lacnej saláme by mohlo podľa sociológov dať Demirčjanovi hlas 30 percent občanov. Jeho najvážnejší súper, energický reformátor a v otázke Karabachu nekompromisný zástanca nezávislosti Robert Kočarjan má sympatie predovšetkým mladých ľudí, ktorých však v Arménsku zostalo málo. Zdá sa, že o tom, či krajina si vyberie dobre známu minulosť či neistú budúcnosť rozhodne až druhé kolo. Pravdepodobne aj preto, že mnoho voličov využije voľný pondelok na okopávanie záhradiek.
Autor: Moskva (PRE SME - agentúra Epicentrum)
