tisíckorunáčku uhradia za nich a vrátiť ju môžu, až keď získajú majetok v II. vlne kupónovej privatizácie.

Vtedy fondom vôbec neprekážalo, že zmluvy, ktoré uzatvárali v tom čase s občanmi, nie sú v súlade so zákonom o privatizácii (zákon o prechode majetku štátu na iné osoby). Dnes už všetci veľmi dobre vieme, ako to dopadlo. Vláda cez FNM rozdala majetok nás všetkých svojim verným a nám občanom zostali len dlhopisy, ktoré nikto nechce, a tisíckorunové dlhy voči fondom, na ktoré si samozrejme nezabudli pripočítať aj úroky. Občania, ktorí odmietajú zaplatiť tento "dlh", sú ťahaní po súdoch a nestačia sa čudovať, čo všetko právnici na nich povymýšľali.

Pred niekoľkými dňami sa mi dostala do rúk žaloba Veľkého fondu, ktorý žaluje občanov podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka za bezdôvodné obohatenie sa, ktoré sa podľa toho istého paragrafu, len iného odseku, musí vydať. Pritom uvádza, že žalobca (rozumej fond) svoju povinnosť splnil! Nie som právnik, a preto nechcem posudzovať tento krok Veľkého fondu z právneho hľadiska, ale chcem poukázať na iné veci: Boli to predsa v prvom rade fondy, ktoré naháňali ľudí do II. vlny kupónovej privatizácie a som presvedčený, že nebyť fondov so svojimi ponukami, mnohí by do privatizácie nevstupovali jednoducho preto, že tú tisíckorunáčku nemali. Teraz sú však súdom nútení dať pomaly raz toľko a nikto sa ich nepýta, či na to majú, alebo nie. Zmluvy, ktoré uzatvárali občania s týmto fondom, boli uzatvárané tak, že vrátiť požičaných tisíc korún bude občan povinný až vtedy, keď nadobudne majetok z II. vlny kupónovej privatizácie. Preto sa pýtam: splnil Veľký fond naozaj všetky svoje povinnosti hlavne voči občanom, ktorí doteraz nedokázali dlhopis predať? Z uvedeného mi vyplýva, že občanom, ktorí uzavreli zmluvu s "Veľkým fondom" a doteraz nepredali svoj dlhopis, by vrátením dlhu vznikla škoda, ktorú fond spôsobil porušením právnej povinnosti, ktorá mu vyplýva z uzatvorenej zmluvy. Preto si myslím, že také jednostranné rozhodnutie súdov, ktoré úplne jednoznačne rozhodujú v prospech tohto fondu, nie je, mierne povedané, na mieste. Nie je predsa možné, že súd rozhodne nahradiť škodu jednému tak, že tým vznikne škoda druhému. A nezdá sa súdu, ktorý vydal takéto rozhodnutie, že fond, ktorý chcel zmluvne uchrániť občana od výdavku za službu voľného nakladania s jeho majetkom a teraz to bezohľadne vymáha, že je to konanie proti dobrým mravom? Predsa to, že občan nemôže poskytnúť službu, ku ktorej sa zmluvne zaviazal, nespôsobil on, ale niekto iný. Preto si myslím, že fond nemá právo vymáhať svoju pohľadávku, pokiaľ občan nepredal svoj dlhopis.

Autor: PAVOL AMRICH, Dedinka