Mám nepríjemný pocit. Veľmi nepríjemný. Keby som sa nepoznal, povedal by som, že je to utkvelá predstava. Ktosi mi chce siahnuť na život. Spáchať atentát. Musím sa upozorniť. Vravím si: "Dávaj si pozor! Číha na teba neznámy páchateľ." Nepočúvam. Chcem to mať čierne na bielom. Radšej si napíšem list. Verejný anonym. List: "Človeče, bude ti amen. Neukazuj sa na verejnosti. Stýkaj sa len s tými, ktorí sú ti bezvýhradne oddaní. Priateľ." Keď som našiel ležať list na stole, preľakol som sa. Ktovie, čo je v ňom. Možno bomba. Hrozné! Zase mi chcú ublížiť. Poznám ich? Čo ak sú všade? Vtierajú sa mi do priazne, lezú za mnou, vľúdne ma oslovujú. Ale ja rozoznám v ich hlase ten falošný slizký tón. Odhalím farizejov, pochlebovačov, judášov, janičiarov, samoneregulovanú masu zradcov. Teraz hneď. Prehľadávam si byt. Kutrem v najzapadnutejších temnotách skríň. Nikde nikto. Ani stopa. Ale ja viem, že sú tu. Nespochybniteľne neviditeľní! Musím byť ostražitý. Mám ťa! Odtlačok prsta na pohári, pohodená ponožka bez páru (ja mám dve nohy), cudzia vôňa. Nebojím sa. Obetujem sa. Aj vlastný život dám. Vlastne... Ten atentát mi príde vhod. Ukáže, vyzdvihne hrdinskosť konania. Keď som sám, neznámy hlas šepce: "Bráň sa. Usvedč falošných prorokov. Vyžeň z chrámu kupcov!" Nahrám ho, čakám výsledok expertízy. Ten tvrdí, že som nahral sám seba. List! Ten anonym! To isté. Vraj písaný mojou rukou. Žeby pravá nevedela, čo robí ľavá? Neusvedčia ma. Nepresvedčia! V nestráženej chvíli schmatnem revolver, priložím si ho k spánku. Šepcem: "Odstúp, lebo ťa odbachnem. To je samoúnos!" Úľava. Predsa som mal pravdu. Z pravého vrecka prekladám balíčky peňazí do ľavého. Zaďakujem si a odchádzam s vedomím, že všetko klapalo perfektne. Vychádzam na balkón a bľabocem: "Milujte ma a ja vás zoberiem pod svoje krídla."

Autor: ŠTEFAN ŠIMKO, Hrabušice