i - legende československého disentu Dominikovi Tatarkovi, ktorý by sa dnes dožil 85 rokov (narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom, zomrel 10. mája 1989 v Bratislave). Týmito slovami presne vystihol Tatarkov život a dielo, ktoré sa celé niesli v znamení vzdoru. Dominik Tatarka tvrdohlavo potvrdzoval a razil koncepciu bytostného demokrata, slobodného človeka, "človeka nikdy sa nekončiaceho dialógu". "Doplácal" na svoju otvorenosť a jedinečnosť osamelosťou ako človek, ako autor zasa zákazmi a dočasným vymazaním svojho diela z kontextu slovenskej kultúry. Spočiatku idealista, ktorý uveril myšlienkam socializmu, už 21. augusta v 68-om chodil po uliciach Bratislavy, kde rečnil a vyzýval Slovákov k pospolitosti a súdržnosti s českým národom. O rok neskôr, v októbri, vrátil členský preukaz "rodnej strany" (členom KSČ bol od roku 1944) s tým, že "nebráni suverenitu republiky". Tak sa púť profesora slovenčiny a francúzštiny na gymnáziách v Žiline a Martine, redaktora Národnej obrody, Pravdy, vydavateľstva Tatran a šéfredaktora Kultúrneho života zastavila na poste pomocného robotníka v Lesnom závode v Bratislave. V roku 1971 bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, jeho meno bolo dôsledne vymazané zo stránok novín, časopisov, edičných programov všetkých vydavateľstiev, knižníc, bezmála aj kultúrnej a literárnej histórie. Všetky dovtedy vydané Tatarkove diela boli vyradené z obehu, jeho niekoľko filmových scenárov zostalo nezrealizovaných. (V tom čase žil v Bratislave na invalidnom dôchodku.) Napriek tomu bol v decembri 1976 opäť medzi prvými, ktorí podpísali Chartu. Intenzívne sa stretával s českými opozičnými spisovateľmi a intelektuálmi, na "odplatu" dostal zákaz opúšťať Bratislavu. Na jeho 70. narodeniny (v r. 1983) si spomenula iba hŕstka českých priateľov, ktorí v samizdatovej Edicii Petlice vydali zborník Písačky pro Dominika Tatarku. Hoci mu ešte v roku 1986 udelila Nadácia Charty 77 v Štokholme Cenu Jaroslava Seiferta, Tatarka sa nikdy nedočkal úplnej morálnej rehabilitácie ani spoločenského zlomu u nás. Zomrel pár mesiacov pred novembrom `89. Už od roku 1990 sa slovenská kultúrna obec podujala naprávať nenapraviteľné a začala s "oživovaním" a vrátením Dominika Tatarku našej spoločnosti. Hneď v januári ho akčný výbor Zväzu slovenských spisovateľov in memoriam rehabilitoval, v Štokholme založili Cenu Dominika Tatarku (Cena Dominika Tatarku za rok 1997 bude udelená budúci týždeň, v stredu 18. marca, v Zrkadlovej sieni bratislavského Primaciálneho paláca), STV prvý raz uviedla dokumentárny film Kamily Nadubinskej Dominik Tatarka, nakrútený v roku 1969, v tom istom roku mu boli udelené Národná cena Slovenskej republiky a Rad T. G. Masaryka I. triedy. V Plevníku-Drienovom bola zriadená jeho pamätná izba.
Prozaická tvorba Dominika Tatarku mala štyri zreteľné fázy. Prvú charakterizovala existenciálna úzkosť voči násiliu II. svetovej vojny spolu s utvorením mladého mužsko-ženského umeleckého sveta (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica). Druhé obdobie predstavuje pokus vysporiadať sa s vojnovým násilím a Tatarkove vízie sociálne spravodlivého sveta (Farská republika, Prvý a druhý úder, Družné letá, Radostník). Potom dochádza Tatarka k presvedčeniu, že myšlienky socialistického kolektivizmu sú rovnako zhubné ako predošlé vojnové besnenie, vytvára si predstavu Obce božej, v ktorej len slobodní jednotlivci môžu vytvoriť slobodnú pospolitosť (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu). V poslednej, štvrtej fáze Tatarkovej tvorby a života ho obklopuje spoločnosť disentu a Charty, keď publikuje len v samizdate a exile. Základom jeho tvorby v tejto dobe je vzťah muža a ženy vo všetkých svojich podobách (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky).
"Možno Démon (súhlasu) ešte zohrá svoju rolu, až v niektorej krajine budú chcieť ľuďom vymeniť mozgy, ale pravdepodobne nebude nikdy zabudnutá hanba, ktorá sa uložila do národnej pamäti a ktorá zahorí v tvárach, kedykoľvek niekto pripomenie, ako bol Tatarka počas dvadsiatich rokov obklopený krutou nevšímavosťou a ako bolo zamlčované celé jeho novšie dielo... Neprajem si nič iné, len aby sa to všetko už skončilo a aby potom niekto iný ako my povedal nahlas a jasne, čím Tatarka v slovenskej literatúre bol, je a bude," napísal v roku 1988 v samizdatovom texte Milan Šimečka o Dominikovi Tatarkovi a jeho Démonovi súhlasu...
Autor: SME - ata
