Za všetky ich spolupráce spomeňme aspoň dnes už legendárneho Pacha, hybského zbojníka, ktorý - hoci vznikol v roku 1975 - stále zabáva nové a nové generácie divákov, či trojdielny televízny film Sváko Ragan, ktorý zasa patrí do zlatého televízneho fondu.
Hoci sa vraj v posledných rokoch vídali už len sporadicky (Martin Ťapák žije mimo Bratislavy, Jozef Kroner zhodou okolností býval v jeho niekdajšom byte), mali k sebe blízko.
"Ani ja, ani on sme sa už veľmi na verejnosti neukazovali. Ja žijem v Grobe a do Bratislavy idem len vtedy, keď niečo treba v televízii. Ale niekoľkokrát sme sa stretli. Naposledy mi povedal: Starec, ale sme dopadli. Obaja šediví, nikdy by sme sa nenazdali, že sa nám už hlásky budú chvieť len od rôčikov."
Martina Ťapáka správa o smrti Jozefa Kronera veľmi zasiahla. "Môžem povedať, že Jožo Kroner bol skvelý človek. O jeho fantastickom herectve možno ani netreba hovoriť, pretože to sa chváli samo vo všetkých jeho dielach, ktoré na javisku, v televízii alebo trebárs aj spolu so mnou, vytvoril a stvoril.
Veľmi nám bude chýbať." Najväčšmi ho vraj na človekovi Kronerovi fascinovalo, ako ho mali všetci ľudia radi. "Vídal som to, keď sme nakrúcali po Slovensku.
Malé deti, väčšie, mládenci, dievky, dospeláci i starí ľudia, vždy prví za ním bežali a on sa vedel neuveriteľne krásne ku každému prihovoriť. So všetkými sa dokázal stotožniť." Ako sa s ním pracovalo?
"Napríklad pri filmovaní Pacha sme sa strašne ponáhľali, lebo sme to museli veľmi rýchle nakrútiť. Ale on nezaváhal, ani keď bolo treba povedzme skočiť do studenej vody. Bol totiž ohromne športovo založený. Čo sa týka srandičiek, nikdy nemal od žiadnej ďaleko. Bol nekonečný, čo sa týka radosti a veselosti. Keď bola pauzička medzi nakrúcaním, už bol na pľaci. A či to bolo v dedine, či v krčme, hneď bolo plno smiechu a veselosti. Kdekoľvek sme prišli, každý vnímal iba jeho, obracal sa iba na neho, okolie neexistovalo."
