Kúpil som si telefónnu kartu na 100 jednotiek s vyobrazením Dudka obyčajného (Upupa epops). Neviem, prečo tam dali práve tohto vtáčika, možno preto, že sa rýmuje: z telefónnej búdky vyleteli dudky. Raz som vložil telefónnu kartu do automatu. Na displeji sa objavilo: Limit nekonečný. Z času na čas som svoj limit vyčerpal a musel som si kúpiť novú kartu. Ale aby som mal nekonečný limit, to sa mi ešte nestalo. Najprv som si myslel, že je to nejaká reklamná akcia telefónnej spoločnosti. Vytiahol som kartu a bezradne som sa obzrel okolo seba. To viete, našinec nie je zvyknutý vyhrávať. Potom mi zaplo: určite ma sleduje skrytá kamera. Nikoho som však nevidel. Zato mňa videli. Pred búdkou stál starý pán. Vyšiel som von a chcel ho pustiť dnu. Prečo tam nezavoláte? spýtal sa ma a to slovíčko
T A M vyslovil s veľkými písmenami. Máte predsa nekonečný limit. To bude nejaký omyl. Alebo fór! Alebo chyták! Ja si vytočím Nový Zéland a potom mi príde mastný účet! zvolal som ako človek, ktorý odhalí nejakú pascu. Ale vy nechcete volať na Nový Zéland, povedal ticho starý pán. Ja nechcem volať... ja chcem volať... a vôbec, odkiaľ viete, komu a kam chcem volať či nevolať? Starý pán pokrčil plecami, otočil sa na podpätku a stratil sa v dave. Dovolíš?! ozvalo sa mi pri uchu. Dobre živený hromotĺk ma odstrčil a vošiel do búdky. Celé popoludnie som strávil tým, že som hľadal nejakú nenápadnú, zastrčenú telefónnu búdku, z ktorej by som si mohol zavolať. Keď som ju nakoniec objavil, už sa stmievalo. Vošiel som dnu a vložil do automatu kartu. Limit nekonečný, zasvetielkovali písmená. Vykrútil som Nekonečno. Nikdy predtým som tam nevolal, ale zrazu mi bolo jasné, aké číslo tam je: 0000000000000000000000000000. (Možno o nulu viac alebo menej.) V slúchadle to mäkko zapraskalo a príjemne zašumelo. Ako keby ste si priložili k uchu veľkú mušľu. Áno? ozval sa príjemný hlas. Nedalo sa rozoznať, či je to mužský alebo ženský hlas. S kým si želáte hovoriť? spýtal sa ma ten hlas z večnosti. Zarazil som sa. S kým som chcel hovoriť? S Lucinkou na oblohe s diamantmi? Alebo priamo s Johnom Lennonom, ktorý zložil jej príbeh? S Frankom Zappom? So starým Bukowskim a spýtať sa ho, či aj TAM majú pivo? S Richardom Brautiganom a zistiť, kde je knižnica, do ktorej nosia ľudia svoje knihy, ktoré vyjdú iba
v jednom exemplári? Alebo s profesorom Tolkienom a dozvedieť sa od neho, ako sa skončili jeho nedokončené ságy? Alebo s chlapcom menom KAY, či už zložil slovo Večnosť v zámku snehovej kráľovnej? Alebo... alebo s mamou a povedať jej, že mi veľmi chýba? Alebo s otcom a zašepkať mu, že ja nie som taký dobrý tatko?
A slúchadlo šumelo a ja som nič nehovoril, ale cítil som, že všetky nevyslovené otázky a vety nachádzajú svojho adresáta a že hovorím so všetkými, ktorým som chcel niečo odkázať. Vtom mi vypadla telefónna karta na dlaň a spojenie sa prerušilo. Vyšiel som von z búdky ako omráčený. Kámo, ty si sa dovolal? spýtal sa ma nejaký opilec. Tá búdka je pokazená už dva roky! A nado mnou bola vysoká obloha, na ktorej svietili hviezdy ako písmená na displeji: Limit nekonečný.
