(G. G. Márquez, 1992)
LITERÁRNE DIELO
Opadané lístie (román, 1955), Plukovníkovi nemá kto písať (novela, 1961), Pohreb Veľkej matky (súbor poviedok, 1962), Zlá hodina (novela, 1962), Sto rokov samoty (román, 1967, po slovensky vyšlo v Tatrane roku 1973, druhé vydanie roku 1984), Patriarchova jeseň (román, 1975, Slovenský spisovateľ 1978), Kronika vopred ohlásenej smrti (novela, 1981, po slov. v Smene 1984), Príbehy z Maconda (1983, po slov. v Pravde roku 1983), Láska v časoch cholery (román, 1985), Zlá hodina (výber troch kratších noviel - Opadané lístie, Plukovníkovi nemá kto písať a Zlá hodina - vyšiel v roku 1985 v Slovenskom spisovateľovi), Generál vo svojom labyrinte (román, 1989), Dvanásť príbehov z cudziny (zbierka poviedok, 1992, po slov. vyšla roku 1995 vo vydavateľstve H&H), O láske a iných démonoch (novela, 1994 - po slov. vyšla v Slovenskom spisovateľovi roku 1997), Správa o jednom únose (román, 1996). Budúci mesiac by malo vyjsť vo vydavateľstve IKAR tretie vydanie Sto rokov samoty, koncom roka v tomto istom vydavateľstve Kronika vopred ohlásenej smrti a začiatkom budúceho roku vyjde v IKARE román Láska v časoch cholery.
I keď môžeme pripustiť, že všetky akokoľvek prestížne rebríčky sú relatívne, osemnásť renomovaných literárnych kritikov sa pred dvomi rokmi vo švajčiarskych novinách L` Hebdo vo vzácnej zhode ujednotilo, že najvýznamnejším žijúcim spisovateľom na svete je kolumbijský spisovateľ Gabriel Garcia Márquez. "Hodnota a krása tradične vybrúseného štýlu, pevná architektúra dialógov, slovná láva, kontrasty a zlomy tvárneho a bohatého jazyka schopného prispôsobiť sa meniacim nárokom rozprávania," napísal v súvislosti s vydaním Márquezových Dvanástich príbehov z cudziny z roku 1992 Miguel G. Posada vo vplyvných španielskych novinách El País. Gabriel Garcia Márquez - spisovateľ, ktorý suverénne vládne mágii slova. Spisovateľ, ktorý závratným spôsobom docieľuje epickú "hustotu", maximálnu rozprávačskú nasýtenosť, ktorú postrehne azda bez výnimky každý čitateľ. Desiatky, možno stovky osudov a udalostí sú akoby stlačené do jednej-dvoch viet, gesta, odseku. Premyslený rytmus vety, ktorá nemáva o slabiku viac alebo menej. Sú to úplné, ale neosamostatniteľné zárodky nezávislých príbehov. Sága rodiny Buendiovcov v Márquezovom kultovom románe Sto rokov samoty je toho transparentným dôkazom. Jeho vydanie v druhej polovici 60. rokov znamenal vo svetovej próze výbuch epiky v jej vulkanickom stave. A pre čitateľov - rozkoš z rozprávania. Márquez v tejto knihe, o ktorej už boli napísané tony papiera, našiel a uskutočnil svoj literárny jazyk, svoj spôsob "básnickej transpozície skutočnosti" - označenie, ktoré sám pokladá za presnejšie, než teoretikmi zaužívaný "magický realizmus". Podarilo sa mu v nej to, po čom túži každý autor: vytvoriť celú a úplne novú skutočnosť. Dnes už možno povedať, že v nej vyjadril svoje celoživotné témy: samotu, starobu, zánik, do kruhu sa otáčajúci čas. Možno sú to trochu prekvapujúce veci u takého radostného rozprávača, ktorý akoby stále a stále s novým úžasom objavoval svet. Jeho texty unášajú čitateľa do mýtických krajín a ten chtiac-nechtiac musí s Márquezom bežať tým smerom, kde chce spisovateľ. A keď si čitateľ dopraje času a vystúpi zo strhujúcej lávy, beznádejne si kladie otázku: "Ako to ten človek, do čerta, robí?"
Gabriel Garcia Márquez sa narodil 6. marca 1928 v malom mestečku Aracazaca na karibskom pobreží Kolumbie. Svoje prvé poviedky publikoval v nedeľnej prílohe denníka El Espectador od roku 1947 - vtedy ešte ako študent práv na univerzite v Bogote. Vzápätí sa upísal novinárčine a vysokoškolskú poslucháreň zamenil za životnú a literárnu školu, akú mu poskytovala práve žurnalistika. Pôsobil ako zahraničný dopisovateľ novín El Espectador v Ženeve a Ríme (vo Večnom meste bol zasvätený i do filmového a scenáristického remesla). V roku 1955 bola redakcia novín z politických dôvodov uzavrená a Márquez sa ocitol bez práce v Paríži. Ako žurnalista potom pôsobil vo Venezuele, Kolumbii, USA a Mexiku. Svoju literárnu dráhu začal románom Opadané lístie (1955), no na svetové výslnie ho vyniesol až román Sto rokov samoty (1967). Všetky nastolené témy v tejto ságe rodiny Buendiovcov sú osou i ďalších veľkých románov: Patriarchova jeseň, Láska v časoch cholery a Generál vo svojom labyrinte. Motivická osnova akoby sa zdanlivo vymykala vo dvoch novelách Kronika vopred ohlásenej smrti a O láske a iných démonoch, pričom v druhej spomenutej knihe sa ozýva Márquezova novinárska prax, keď fabuluje príbeh podľa skutočnej udalosti z roku 1949. V roku 1982 bola G. G. Márquezovi udelená Nobelova cena za literatúru ako vyjadrenie uznania jeho výnimočným spisovateľským kvalitám. Zatiaľ posledný román G. Márqueza Správa o jednom únose vyšiel v polovici mája 1996 zároveň v Latinskej Amerike i Španielsku a okamžite zaujal v iberoamerickom svete prvé miesta v rebríčkoch predávaných kníh. Román spracováva jednu dramatickú epizódu z účinkovania kolumbijskej narkomafie, ktorá takmer rozvrátila kolumbijskú spoločnosť. Je známe, že v súčasnosti Márquez verejne vystupuje proti občianskej vojne v Kolumbii. I preto bol nútený odísť z rodnej Kolumbie, pričom "exil" našiel v neďalekom Mexiku. Márquez sa netají ani svojím obdivom k vodcovi Ostrova slobody F. Castrovi. Márquez však vie, že jeho vlastným svetom je tajuplné Macondo, kde sa lúštia pergameny o ľudskej pamäti odsúdenej na sto rokov samoty...
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
