Za suchými číslami krachujúcich podnikov a prepúšťaných zamestnancov sú stovky tragických ľudských osudov, v mnohých prípadoch v bezvýchodiskovej situácii. Oslovili sme niekoľkých radových pracovníkov kolabujúcich podnikov na východe Slovenska.
LADISLAV TÓTH (Nábytkáreň Kráľovský Chlmec, a. s.): "V nábytkárni robím 35 rokov, od vyučenia. Naposledy som zarábal čistého štyri a pol tisíc. Teraz som sa dostal medzi tých, ktorých idú prepustiť. Je pravda, že som častejšie maródoval, mám totiž problémy so srdcom a tlakom, ale či ja za to môžem? Som stolár, do dôchodku mám desať rokov a minimálnu šancu zohnať robotu. Manželka tu tiež pracovala, prepustili ju pred rokom. Odvtedy je doma. Ako vyžijeme z podpory? Neviem."
VALÉRIA KALEJOVÁ (Nábytkáreň Kráľovský Chlmec, a. s.): "Mám 50 rokov a z toho 32 som si odrobila v tomto podniku ako robotníčka. Prepustili ma zo dňa na deň, ani mi nepovedali prečo. Muž nerobí nikde, máme 16-ročného syna. Ešte neviem, koľko bude mať naša rodina príjem aj s rodinnými prídavkami a našimi podporami. Teraz idem len z úradu práce. Bojím sa toho, čo nás čaká."
ANGELIKA KOČIŠOVÁ (Nábytkáreň Kráľovský Chlmec, a. s.): "Pracovala som v baliarni od deväťdesiateho prvého. Z toho som bola tri roky na materskej. Teraz som na ulici. Mám dve malé deti. Ešte šťastie, že muž pracuje. U súkromníka. Ale čo sa dá robiť z jeho platu? Veď zarába len štyri a pol čistého... Neviem, ako vyžijeme."
STELA PALENČÁROVÁ (Spišská Nová Ves): "Ja našťastie vo Finiši nerobím, zato obidvaja moji rodičia áno. Otec bol jedným z tých, ktorí na protest proti tomu, že ľudia nedostali výplaty za niekoľko mesiacov, začali hladovku. Z podniku teraz odchádzajú desiatky zamestnancov. Aj rodičia boli donútení k tomu, aby dali výpoveď, hoci inú robotu ešte nemajú. Viete, je to strašné. Už mesiace žijeme len z môjho učiteľského platu. Brat teraz začal chodiť na vysokú školu. Ako sa z toho všetkého dostaneme, neviem..."
MÁRIA JASEČKOVÁ (Finiš, a. s., Spišská Nová Ves ): "To sa nedá opísať, čo prežívame. Aj ja som dala výpoveď, pretože bolo hrozné toľko mesiacov robiť zadarmo. Odrobila som v závode 19 rokov a teraz som skončila takto. Položilo ma to, musela som ísť na maródku. Som katolíčka, ale teraz už úplne chápem ľudí, ktorí dokážu kvôli takýmto problémom skočiť z trinásteho poschodia. Bývam na dedine, tak si našťastie čo-to na jedenie dopestujeme, oblečenie šijem sama, ale aj tak je to hrozné. A keď si predstavím, aký telefónny účet ma čaká... Celé dni pomaly nerobím nič iné, len sedím pri telefóne a hľadám si prácu."
PAVEL KOCAN ( Lusk, a. s., Medzilaborce): "V Lusku som pracoval 14 rokov. Musel som dať výpoveď, podobne ako desiatky ďalších zamestnancov, pretože zamestnávateľ nám doposiaľ dlhuje mzdy za október, november, december. Nevyplatil nám ani dvojmesačné odstupné, ako to vyplýva zo zákona. Nemal ani snahu informovať nás o zámeroch s podnikom. Mám rodinu, dve síce dospelé dcéry, ale jedna je ešte školopovinná, a tak som si povedal, že radšej budem odkázaný na podporu, ktorú určite dostanem, ako pracovať za fiktívnu mzdu."
Autor: kj
