Druhý marcový deň. Pľušť. Ani dážď, ani sneh. Nech sa vyberiete cez Karlovu Ves či Patrónku, na prístupových cestách do centra Bratislavy z Dúbravky sa tvoria zápchy. Sprievodné vozidlá prerážajú cestu čiernej limuzíne s prezidentskou štandardou. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby Michal Kováč nešiel po piatich rokoch poslednýkrát do práce. Desať minút pred deviatou vchádza v čiernom kabáte, s tvárou, ktorá neprezrádza nič, čo by svedčilo o výnimočnosti tohto dňa, do Prezidentského paláca. Na odpočítavacích hodinách oproti palácu nesvieti ani jednotka, ani nula. Svetelné digitálky premiérovej zlomyseľnosti voči prezidentovi ukazujú tri stupne nad nulou. Nadišiel deň "D", na ktorý Vladimír Mečiar tak dlho čakal. M. Kováč totiž nebol nikdy jeho favoritom. Aj prezidentom sa pred piatimi rokmi stal proti jeho vôli.
OD MIŠKA K STARÉMU "UJOVI"
Pätnásteho februára 1993, keď v Národnej rade Slovenskej republiky zvolili poslanci 106 hlasmi Michala Kováča za prezidenta, medzi nezasvätenými "házedesákmi" zavládlo nadšenie. Aj vtedy bol pondelok. Michal Kováč s čerstvo prerezanou "pupočnou šnúrou" s HZDS sa po víťazných voľbách poponáhľal vyhlásiť: "Sme schopní byť jednotní v rôznosti a schopnosti uprednostňovať štátne záujmy Slovenska pred úzko straníckymi." To ešte netušil, čoho sa dočká od materského hnutia po slávnostnej inaugurácii - 2. marca 1993. Počas ceremoniálneho lesku uvádzania do funkcie hlavy štátu nevnímal, za akú hlbokú priepasť sa od svojho rodného politického subjektu čo nevidieť dostane. Ani náznak odcudzenia od HZDS nezaznel v jeho rozpačito prijatom inauguračnom prejave. Keď odriekal v sieni Slovenskej filharmónie "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike...", netušil, že sa tým o niekoľko mesiacov neskôr "spreneverí" nielen HZDS, ale i svojmu niekdajšiemu predsedovi - Vladimírovi Mečiarovi. Vtedy ešte pohládzal vďačným pohľadom na inauguračnom balkóne svojich niekdajších politických súvercov, keď vedľa seba svorne sedel Milan Kňažko s Oľgou Keltošovou. Štyria prezidenti susedných štátov - Václav Havel, Árpád Göncz, Lech Walesa a Thomas Klestil počúvali s celým Slovenskom premiéru prezidentských fanfár na motívy Suchoňovej opery Svätopluk a všetci verili, že sa inauguráciou Michala Kováča zavŕšila slovenská štátnosť s klasickou deľbou moci v demokracii. Michal Kováč na svojej prvej, hneď medzinárodnej tlačovej konferencii smelo a v zhode s premiérom vyhlásil, že "nevytvára druhé centrum moci", ale jeho slová o tom, že je presvedčeným demokratom, ktorý sa v živote aj v politike riadi kresťanskými a humanistickými zásadami, neveštili pre jeho niekdajšieho straníckeho šéfa nič dobré.
O dva dni po svojej inaugurácii sa iba cez televíznu obrazovku prizeral tváram svojich niekdajších politických súvercov na bratislavskom mítingu na Pasienkoch k 2. výročiu vzniku HZDS. Vedľa mávajúceho Vladimíra Mečiara zachytil Milana Kňažka, ktorý sa už dostával do premiérovej nemilosti, a vedľa neho neskoršieho tiež renegáta - Rudolfa Filkusa.
Aj takéto spomienky na najkrajší deň svojho päťročného prezidentovania sa v posledný deň vo funkcii hlavy štátu rojili v hlave Michala Kováča. S príchuťou blenu však pri tejto rekapitulácii zisťoval, ako sa v očiach svojich pokrvných stal z niekdajšieho Miška "starým ujom" či "zdochýnajúcim koňom". A dnes by práve autorovi tohto počastovania mal podať ruku a do jeho rúk zveriť veľkú časť svojich doterajších právomocí a zodpovednosti.
Michal Kováč radšej odohnal tieto myšlienky a podriadil sa naposledy bežnému frmolu svojho posledného prezidentského dňa. Najprv ho čakal rozhovor pre nemeckú televíznu stanicu ARD, potom pózoval štábu Českej a akejsi súkromnej televízie. Pred obedom ho opäť citovo rozorvala rozlúčka s verným osadenstvom prezidentskej kancelárie. Ťažko potláčal slzy, keď mu vedúci jeho kancelárie profesor Ján Findra odovzdal v mene 50-člennej prezidentskej suity Pamätnú medailu M. Kováča z 24-karátového zlata. Na medaile je vyrytý rovnaký text ako na pozlátených medailách, ktoré sám odovzdával tým, ktorým chcel vzdať poctu: "Až týmto činom sa zavŕšila a naplnila túžba po vlastnom štáte. Dátum: 15. 2. 1993."
Veľa vody pretieklo odvtedy dolu Dunajom. Veľa blenu sa prelialo jeho prezidentskou čašou. Vedľa neho dojatím sa chvejúca manželka Emília. V ďalekej mníchovskej cele jeho mladší syn čakajúci na ortieľ spravodlivosti. Čochvíľa, na dôchodku, bude mať Michal Kováč viac času spomenúť si na neho.
Keď čítal svoj posledný príhovor pred odovzdaním prezidentských právomocí osudovej bytosti jeho päťročnej kalvárie, chvel sa mu hlas. Napriek hrči blenu mu možno naposledy stisol štátnicky pravicu a zmohol sa na pozdrav: Dovidenia!
Odišiel so vztýčenou hlavou rozjímať do ticha domova v bratislavskej Dúbravke. V ušiach mu zaliehalo od hromového prevolávania vďaky a úcty na jeho adresu zo zhromaždeného davu na jeho rozlúčku. Ešte o polnoci doznieval pred Prezidentským palácom huriavk jeho mladých obdivovateľov. Potom prišlo zlovestné ticho. Neznámy a možno i zbytočný strach z toho, čo sa udeje za ten čas, kým budú právomoci prezidenta v rukách Vladimíra Mečiara.
Autor: Július Gembický
