Pred polnocou z utorka na stredu stáli v každom kúte bratislavského námestia pred Prezidentským palácom, ktorý už nemá pána, policajné hliadky. Takmer hodinu predtým, než sa začala sviečková manifestácia, tichý protest proti diktatúre a koncentrácii moci, sedel muž v civilnom zelenom baloniaku na chladnej mramorovej lavičke a čakal. Na kraji boli zaparkované autá s civilnými poznávacími značkami, v nich policajti. Bolo po polnoci, keď zelený baloniak prišiel k zaparkovaným policajným autám a išiel sa zohriať. Nemal prečo zasiahnuť. Mladí zo Slovenskej demokratickej koalície - kresťanskí i občianski a sociálni demokrati - položili na mačacie hlavy niekoľko jednoduchých letákov a zapálili sviečky. Zostavili ich do čísla 206, toľko dní zostávalo štvrťhodinu pred polnocou do konca Mečiarovej vlády. Po polnoci, už tretieho marca, spravili zo šestky päťku. Niekto rozdal letáčik s textom historického kalendára: "3. marca 1963 schválili novú senegalskú ústavu, podľa ktorej prezident prebral aj funkciu premiéra. Nech žije slobodný Senegal!" Ktosi sa modlil. Väčšina z vari 1500 prítomných potichu o polnoci zaspievala slovenskú hymnu. Na kraji fontány stál mládenec a pod ním druhý a občas sa striedali, keď im stŕpli ruky držiace slovenskú zástavu. Potom si ich zohrievali sviecami. Päť vysokoškolákov strojárov zo stredného Slovenska, od Zvolena, od Štiavnice a odinakiaľ. Marek chráni plamienok a hovorí, že prišli aj za tých zo svojho kraja, ktorým je do Bratislavy ďaleko, Andrej tíško dodáva: "A za seba." Marián, Peter a Bohuš prikyvujú. "O našu generáciu sa nebojte, pôjdeme k voľbám," dodá ktorýsi a z tmy mu iný odvetí: "Toho sa premiér bojí."