# Čo schádza na um prezidentovi SR v posledný pracovný deň jeho päťročného pôsobenia?

"Nezapodievam sa natoľko tým, že z funkcie odchádzam, skôr sa pozerám do budúcnosti. Vzhľadom na to, čo sa odohrávalo na našej vnútropolitickej scéne, je takmer zázrak, že som v nej zotrval celé funkčné obdobie. Svetu sme tým ukázali, že napriek všetkému na Slovensku demokracia v tých základných rámcoch funguje."

# Keď ste v posledných dňoch rekapitulovali svoje prezidentské roky, čo z nich vám utkvelo v pamäti ako najkrajšie, čo ako najhoršie?

"Najkrajším momentom bola inaugurácia. Tá prekryla i krásne pocity z dňa, keď som bol v parlamente za prezidenta zvolený. To, čo vo mne vzbudzovalo veľké nádeje, bola ná-všteva Svätého otca v našej krajine. Z posledného obdobia to bolo stretnutie so stredoeurópskymi prezidentmi v Levoči. Šokovaný som bol z toho, čo sa stalo v NR SR v noci z 3. na 4. novembra 1994. Rovnako zo zmareného referenda. Nepríjemné boli i útoky na moju osobnú česť v súvislosti s kauzou Technopol. Vyvrcholením osobnej a rodinnej trpkosti bol únos môjho syna do Rakúska. A pohľad na zúboženého syna krátko po únose v nemocnici."

# Pri odovzdávaní prezidentských právomocí si podáte ruku s premiérom Mečiarom. Dá sa tento symbolický akt oddeliť od vašich pocitov?

"Vnútorne som pripravený oddeliť pocity od samotného aktu. Chcem sa správať, ako náleží hlave štátu. Osobné pocity by mali aj v takýchto chvíľach ísť bokom."

Autor: Július Gembický