Možno je to predčasný optimizmus (zo samej podstaty optimizmu vyplýva, že obyčajne býva predčasný), ale ja už vetrím v povetrí - jar. Ja viem: kalendárovo je ešte hlboká zima, ale ja už cítim jar. Vchádza mi do nosa ako peľ, po ktorom sa dlho kýcha. Vzdávam chválu na zablatené cesty, na mokré trávniky... Skúste vtlačiť nohu do zeme po zime: vráti sa vám pocit, ktorý ste zažili v detstve. Keby sme neboli takí povrchní ako sme, keby sme vedeli rozlíšiť podstatné veci od nepodstatných, už v týchto chvíľach by novinári, reportéri, paparazzovia striehli na ženské či dievčenské nohy, ktoré sa prvé oslobodia z pančúch a zjavia sa nahé našim pohľadom. Možno budú trochu zimomravé, ale dostatočne statočné, aby sme ocenili tento výkon. Kým sa tejto mojej myšlienky zmocní nejaká agentúra, kým niekto vyhlási súťaž o prvé nahé jarné nohy, robím to touto skromnou formou a skromnými prostriedkami aspoň ja: v mene Dobrého dňa a ďalších dobrých dní, ktoré prídu, vyhlasujem súťaž o holé ženské nohy. Kto prvý zbadá nohy bez pančúch (podkolienky môžu byť), nech to oznámi tlačovým agentúram, denníkom i večerníkom. Toto sú tie prelomové udalosti ľudstva, nie kráľovské rozvody, finančné škandály či politické šarvátky. Svet funguje na počasí, nie na revolúciách. Nepoznám väčší revolučný predel, ako keď po zime nastúpi jar. A že jar, napriek všetkému, nastúpi aj tohto roku, na to sa môžete spoľahnúť.