Až priveľké rozpaky vyvolal v stredu večer v pražskej Športovej hale, vypredanej mesiac dopredu, koncert dvojice hlavných postáv niekdajšej britskej legendy svetového rocku Led Zeppelin. Gitarista Jimmy Page a spevák Robert Plant sa vydali na turné ešte pred vydaním druhého spoločného albumu Walking into Clarksdale, ktorý sa na trhu objaví 20. apríla. Osemnásť rokov po rozpade domovského kvarteta potvrdili, že ešte stále majú svojmu publiku, v asi pätnásťtisícovom dave predstavovanom najmä nadšenou a dlhé roky na svoje idoly verne čakajúcou strednou generáciou, čo povedať. Netaja sa tým, že v súčasnosti im už viac záleží na nových skladbách než klasickom starom repertoári, a vystúpenie ich slová iba potvrdilo. Niežeby neponúklo dostatočný prierez najväčších hitov, práve naopak, diváci sa mohli tešiť z preletu nad prakticky celou dvanásťročnou dráhou Led Zeppelin. Až na nezabudnuteľné Stairway to Heaven - Pageove prsty vystúpili na nebeské schody iba v jedinom náznaku nesmrteľného gitarového úvodu. Ale o čo lákavejšie sa Page & Plant, so skvelou mladou rytmikou za chrbtami, dokážu vnoriť do atmosféry piesňových noviniek, o to výraznejšie na nich cítiť krížiky vryté nezdolateľným súperom v podobe ubiehajúceho času. I vďaka miestami nepresvedčivému plytkému zvuku s problémami vrcholiacimi počas jedného z prídavkov, keď musel sám Plant nervóznou gestikuláciou upozorniť technikov na nepostačujúci odposluch, počuť v jeho hlase čoraz väčšie ťažkosti. Typický spev na rozhraní škrekotu dravého vtáctva, vytia severskej šelmy a priam indiánsky podfarbeného ujúkania už nie je taký čistý ako dávnejšie a aj v kedysi charakteristickej Pageovej hre by odborné ucho zachytilo nejeden prešľap. Zásluhu na navonok strhujúcom prednese však nesú i basgitarista Charlie Jones a bubeník Michael Lee, schopní rozpumpovať ústredných protagonistov do nadľudských rozmerov. Hlavnou črtou celého koncertu sa stala dunivá atmosféra publika, frenetickým aplauzom a revom akoby prehlušujúca pochybnosti o neotrasiteľnom mýte kvality a zdvorilo odpúšťajúca všetky prepočuteľné a prepáčiteľné hriešky.
Na predkapely asi Page s Plantom šťastie nemajú už od minulej soboty, keď diváci hneď na začiatku ich európskeho turné v chorvátskom Záhrebe nemilosrdne vypískali domácu skupinu Gažde. V rukách so štátnou vlajkou, do ktorej sa čoskoro obalil, vybehol na javisko spevák pražského predskokana Walk-Choc-Ice Jan Křížek. Odevnému mixu jeho spoločenského saka s kravatou a športového trička s teniskami i nestabilnému pohybu, pripomínajúcemu kozmický rytmus Jasona Kaya z Jamiroquai, sekundovala hudobná zmes moderného rocku, funky a rapu, dosť nevhodná na zahrievanie prevažujúcich orifľovaných máničiek spomínajúcich na mladosť. Hoci štátne symboly na českých fanúšikov v týchto dňoch zdravo pôsobia takmer ako červené plátno v rukách toreadora na býka, pred piskotom z hľadiska "chodiaci čokoládový nanuk" neochránili. Napokon sa spevák blysol slovami: "Máme síce málo času, ale nám to nevadí, pretože sme tu s vami radi, a tak niekedy stačí aj päť minút." Stačilo by veru.
Hokejovú eufóriu využil, hoci to vonkoncom nepotreboval, aj Robert Plant. Namiesto vlajky trímal v najvhodnejších chvíľach český reprezentačný dres, ktorým halu burcoval do extázy. Jeho slová o úspešnom "stop" pre Rusov našli pochopenie dokonca aj v radoch nezanedbateľného hlúčika poslucháčov z východnej veľmoci. Okrem neho sa nadšene prizeralo a ohlušujúco tlieskalo zastúpenie zo všetkých susedných štátov Českej republiky, vrátane silnej slovenskej zložky, aspoň tajne si prisvojujúcej zásluhy československého ľadového hokeja. Presilovka davu ústila do ďalšej extázy a hladinu hluku by asi len ťažko šlo vyrátať jednoduchým pomerom desatiny ľudí z pondelkového Staromestského námestia.
Led Zeppelin je mŕtvy, nech žije jeho hlas a gitara? Samplovaný podklad nového singla Most High nasvedčuje, že brána k novým časom sa doširoka otvára. Ale tá slávna kapitola hudobných dejín je aj tak skvostná.
