Črtajúci sa vojenský konflikt v Perzskom zálive bol nielen politickým, ale aj medzinárodnoprávnym problémom. Spojené štáty s ich terajšími spojencami boli rozhodnuté vojensky zaútočiť na územie Iraku v rozpore so súčasným medzinárodným právom. Zákaz použitia sily a hrozby silou sú jeho kogentnými zásadami zakotvenými v mnohých medzinárodných dokumentoch vrátane Charty OSN. Výnimkou sú jedine ozbrojené akcie Bezpečnostnej rady OSN a s jej súhlasom akcie oblastných organizácií alebo výkon práva sebaobrany proti útoku. Súhlas BR OSN, na rozdiel od roku 1991, keď celé západné spoločenstvo s mnohými arabskými spojencami vyhnalo Husajna z Kuvajtu, tentoraz absentoval. Zostať pri konštatovaní, že americký postoj je protiprávny, bezprecedentný a neospravedlniteľný, je len jednou stranou mince. Tá druhá hovorí, že prinútiť irackého diktátora, aby do bodky splnil záväzky z rezolúcií OSN, nie je možné pri politickej neochote členov Bezpečnostnej rady OSN na vojenské riešenie.

V medzinárodných vzťahoch v ostatnom čase čoraz častejšie do popredia vystupuje otázka, ako reagovať v prípade, keď nejaký štát systematicky porušuje práva menšinového národa, v prípade, ak nastane regionálny vojenský konflikt národov usilujúcich sa o samostatnosť, alebo ak niektorý štát neplní mimoriadne dôležité rezolúcie orgánov OSN. V snahe predísť ešte horším následkom sa ponúka alternatíva hrozby či priameho použitia sily protiprávnym postupom mimo pôdy OSN. Už pred pol druha rokom si bombardovanie južného Iraku americkým letectvom vyslúžilo odpor mnohých krajín na čele s Ruskom a Čínou i ťažko zakryté rozpaky Európskej únie na čele s Francúzskom. Vtedajší šéf britskej diplomacie Malcom Rifkind mal však iný názor a perfektne vystihol pointu: "Ak niekto energickú akciu Američanov odsudzuje, mal by navrhnúť inú presvedčivú alternatívu. My ju nevidíme."

V roku 1996 Američania Irak bombardovali a aj teraz boli k tomu blízko. Samotnému konfliktu napokon doslova v hodine dvanástej zabránili nielen vyjednávacie schopnosti generálneho tajomníka OSN, ale hlavne vojenské jednotky pripravené v najbližších dňoch zaútočiť. "Hrdina" Kofi Annan mohol iba konštatovať: "Naučili sme našich mierových dozorcov (t. j. Clintona a Blaira), že najlepším spôsobom použitia sily je demonštrovať ju, aby ju nemuseli použiť." Kofi Annan prakticky priznal, že hrozba silou bola vynikajúcim riešením. Nič to nemení na fakte, že pozitívny cieľ bol dosiahnutý prostriedkami, ktoré sú jednoducho v rozpore s medzinárodným právom. Macchiavelli ani netušil, aký pozoruhodný úspech bude mať v medzinárodných vzťahoch jeho politická teória takmer na konci tisícročia. Účel svätí prostriedky i napriek tomu, že medzinárodné právo je o niečom inom.

Autor: JOZEF TOKOŠ (Autor je stálym spolupracovníkom SME)