šiu kolekciu Good Vibes: Remixes, ktorú dnes o 20.00 h pokrstí v bratislavskej galérii Duna, zastrešil slovným spojením Double L & Vinyl Culture. Aj preto, že pri spracovaní tohto albumu remixov slovenských piesní (Team, Habera, Prúdy, Modus, Gombitová, Maiga, Dubasová, Elán) využíval dostupné nahrávky, vrátane vinylových platní. "Pred asi rokom a pol som dospel k tomu, že ma máločo baví počúvať. Ako veľký ,fanda` britpopu a anglickej gitarovej muziky som musel uznať, že to celé stagnuje a aj Oasis sa mi zredukoval na hromadu nudy, dvoch agresívno-arogantných bratov a zvyšok beatlesáckeho odvaru. Nie som džezrocker ani nič podobné, aby som sa vybral inými gitarovými cestami, a tak som začal pozornejšie počúvať avantgardné elektronické záležitosti. Pomaly som sa v tom začal orientovať a rozlišovať medzi dobrými remixami a dosť veľkou nudou," hovorí Lučenič pre SME o svojej ceste k remixom. Ako prvú si vlani vybral nahrávku Poď so mnou z repertoáru Prúdov, ktorú dodnes považuje za jeden zo svojich najvydarenejších remixov. Pavol Hammel sa o tom dozvedel od svojej dcéry, až keď bol remix hotový. "Keď sme sa stretli, veľmi sa potešil a súhlasil s mojimi plánmi prepracovať ďalšie jeho veci. Kladne reagovala aj Marika Gombitová, ktorej som zremixoval nahrávku V období dažďa, a Pavol Habera, ktorému som prerobil Výsluch svedomia, dal najavo potešujúci údiv. Asi v záchvate prvotnej radosti dokonca navrhol, aby som mu premixoval celý budúci album."
Rozhodujúca pre kvalitu remixu je podľa Lučeniča členitosť skladby, ktorá sa potom "zošíva" vhodným podkladom. Na otázku, aký význam má takáto metóda na Slovensku, so smiechom odpovedá: "Veľmi malý. Žiadny. To je práve to. Ja som tým už príznačný, nemám byť bohatý. Znovu som sa dal na niečo, čo je tu totálne neznáme, nespracovateľné, nevyfakturovateľné a všetko ne-. Jediné, čo to je určite - povedal by som neskromne, je to až druh istej misionárskej činnosti. Je alarmujúce, ako samozrejme sa to berie napríklad v Taliansku, kde sa nám zdá, že nemajú záujem o nič iné, len o baby, špagety a víno. Remixový život má všade inde svoje miesto. Každý singel sa dostáva na trh vo viacerých verziách. Vie sa, čo sa dá komu a ako priblížiť. Zažité platformy, ktoré sa akceptujú, u nás prakticky neexistujú. Prinajlepšom sa teraz budú vytvárať, ale aj to hovorí zo mňa len chorobný optimizmus." Remixová filozofia má podľa Lučeniča pevne stanovené pravidlá, hoci nové prvky pridávané do skladieb sú skôr pocitovou záležitosťou a neexistuje na ne žiadna šlabikárová príručka. "Znie to umelo, iba ak berieme za základný fakt, že sa to celé deje v počítači. Ale aj počítač riadi človek. Má iba v ruke iný pracovný nástroj než napríklad gitaru. Každý si vo filme rád pozrie, ako nejakému obľúbenému hercovi vyliezajú črevá a nikto nad tým nedumá, že je to umelina." Ako etnicky zameraný človek, indický fanatik a majiteľ sitaru túži Lučenič po sólovom hudobnom projekte s použitím filozofie nového albumu a vlastných nápadov. Remixy sám ako diskdžokej prezentovať nebude. "Zostanem v tieni svojho počítača. Keď niečo náhodou vyjde, ja sa vždy len prídem pokloniť. Dám si biely oblek a poviem: to som ja."
