čku Galaxiu, aby sa jej stala kmotrou.
A pretože na Galapágskych ostrovoch sa dávajú iba mená na GAL-, stará korytnačka rozhodla: Budeš sa volať Galathea. Voľakedy žil kráľ Pygmalion, ktorý vytesal do kameňa podobu ženy. Bola taká krásna, že kráľ sa do nej zaľúbil. Pod silou jeho lásky žena-socha nakoniec ožila a stala sa Pygmalionovou manželkou. Musíš si dávať na seba pozor, pokračovala korytnačka Galaxia. Aby ťa neulovili rybári a neuvarili z teba korytnačiu polievku. Aby ťa nepredali kupcom a neurobili z teba hrebeň alebo rúčku na dáždnik. Len tak sa dožiješ vysokého veku ako ostatné korytnačky. A teraz ti vyrozprávam príbeh, ktorý rozprávam všetkým korytnačkám, keď sa narodia. A Galaxia spustila:
Voľakedy dávno korytnačky nežili o nič dlhšie ako ostatní obyvatelia sveta. Raz však po morskom brehu kráčala sama Smrť. Nebola vôbec hrozná. Práve naopak: bola to krásna, vysoká pani v bielych šatách, ktoré sú ešte belšie ako morská pena, čo zostáva na skaliskách. Biela pani Smrť podišla ku mne. Vtiahla som hlavu do svojho panciera a pomyslela som si: Nastala moja posledná hodina. Smrť sa na mňa posadila, dlhé, štíhle nohy si namáčala v morskej vode a pozerala sa do slnka. Po dlhočiznom čase vstala a povedala: Predo mnou sa neskrývaj, Galaxia. Predo mnou sa nikto neschová. Dnes som bola veľmi ustatá, pretože aj Smrť sa niekedy unaví. A pretože som si tak dobre oddýchla, odmením sa ti. Odteraz sa nijaký tvor na zemi nedožije viac rokov ako ty a celý tvoj rod.
Korytnačka Galaxia dokončila svoj príbeh a odmlčala sa. Malá Galathea od vzrušenia ani nedýchala. Privrela oči a snívala o tých dávnych časoch, keď ešte Smrť odpočívala na korytnačom chrbte. A slnko bolo červené, obloha belasá a oceán zelený ako tajomné zrkadlo.
