Nebýva u nás zvykom, žeby široká verejnosť poznala majiteľa úspešnej firmy. Možno tak ešte jeho meno. Václav Fischer (22. 6. 1954, Praha), majiteľ českej cestovnej kancelárie Fischer a na Slovensku Fischer Slovakia, je však dokonale personifikovaný. Mnoho ľudí pozná tohto úspešného muža, vždy oblečeného v čiernom. Nielen vďaka kvantu rozhovorov v médiách, firma Fischer si totiž cielene potrpí na publicitu. Václav Fischer však ľudí naozaj zaujíma. V česko-slovenských reáliách predstavuje totiž živý dôkaz, že aj v Európe sa môže naplniť "americký sen". Študent socialistickej Vysokej školy ekonomickej, ktorý sa v roku 1978 priženil na Západ, začal pracovať ako sprievodca a tlmočník, o dva roky si v študentskej štvrti Hamburgu založil vlastnú maličkú firmičku a po pár rokoch sa stal jedným z najbohatších mužov krajiny a jeho Fischer Reisen najväčšou súkromnou cestovnou kanceláriou Nemecka. Po revolúcii sa vrátil do vlasti a začal podnikať na domácom trhu. Postupne ho rozšíril o ďalšie postsocialistické krajiny, vlastní leteckú spoločnosť, má vydavateľstvo, reklamnú agentúru, nakrúca filmy, venuje sa charite a jeho firma sídli priamo v srdci Prahy. Jeho kancelárii dominuje sklo a chróm. Žiadne zavreté čalúnené dvere. Vždy milý, ústretový, vždy s úsmevom, prakticky nezvyšuje hlas. Zdá sa, že je na dosah. No je to klamlivé. Václav Fischer napriek tomu, že fakty o jeho živote sú dobre známe, stále zostáva tajomným. Je síce na očiach, no rezervovaný, akoby sedel v sklenenej guli a za ňu nikoho nepustí. V tom je snáď práve tajomstvo jeho úspechu. Byť stále na očiach, no neprezradiť nič...

# Keď o vás nakrútili GEN, predstavili vás ako Čecha žijúceho v Hamburgu, ktorý sa často nachádza v Prahe. Medzitým ste nemeckú Fischer Reisen predali a naopak, rozšírili českú cestovnú kanceláriu Fischer, dokonca si tu vybudovali vlastný letecký park, a sústredili sa na otvorenie cestoviek na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku. Znamená to, že spomínaný údaj už neplatí?

"Niežeby sa to celkom obrátilo, v Hamburgu je naďalej môj hlavný stan, no som čím ďalej, tým viac v Prahe. A som veľmi rád, že v poslednom čase môžem byť pomerne často aj v Bratislave, pretože tu pripravujeme cyklus filmov pre cestovateľov. Ako spolupracovníka som si vybral slovenský tím a keďže som sprievodcom destináciami, chodievam pravidelne do Bratislavy nahrávať komentáre."

# Prečo ste sa rozhodli pre slovenských filmárov?

"Kedysi sme takéto filmy robili s nemeckým tímom. Zistili sme však, že pre slovenský a český trh potrebujeme slovanský pohľad na vec. Stalo sa, že nakrútili film o Mallorke, a keďže je v Nemecku notoricky známa, snažili sa urobiť ho inak. Ako ,štyri ročné obdobia` za sprievodu Vivaldiho hudby. Tu to však nikto nepochopil a ľudia písali, že keď tam stále prší, načo tam majú cestovať. Pochopil som, že potrebujeme iný, možno citlivejší prístup, ktorý by bol bližší našej duši. Oslovili sme veľmi schopnú slovenskú dokumentaristku a dnes máme hotové štyri filmy, ktoré sa budú vysielať aj v televízii."

# Mala som skôr na mysli, prečo ste oslovili Slovákov a nie Čechov? Nezdieľate všeobecne vžitý názor, že na Slovensku je všetko komplikovanejšie?

"Vôbec nemám takú skúsenosť. Do Bratislavy chodím ako turista a vždy je mi veľmi fajn. O problémoch len čítavam v novinách..."

# A čo vaša skúsenosť s našou leteckou prepravou?

"Tá je naozaj bolestná. Ale žijeme s tým, že nesmieme lietať zo Slovenska. Každý rok to skúšame znovu. Práve minulý týždeň nám španielsky letecký partner Spaner, ktorý naším menom znovu požiadal o lety do Bratislavy, poslal list, ktorý dostal z ministerstva dopravy. Ak mám byť úprimný, keby som bol ja tým španielskym prepravcom, bol by som jeho formuláciami veľmi urazený. No podstatné je, že lety opäť nepovolili, čo pre nás a klientov znamená ďalší rok bez možnosti lietať na Slovensko."

# V Čechách máte situáciu pod kontrolou. Dokonca ste jedinou domácou cestovnou kanceláriou, ktorá má vlastné lietadlá. Bolo jej vybudovanie jedným z dôvodov predaja nemeckej Fischer Reisen?

"Nepovedal by som, že som ju predal špeciálne kvôli tomu. Keďže moja cestovaná kancelária v Nemecku bola veľmi úspešná, vyvolávala na jednej strane konkurenčnú závisť, na druhej konkurenčný obdiv a stále ju chcel niekto kúpiť. A ja som stále odolával, lebo sa mi ponuky nepáčili. No keď v roku 1995 prišla Lufthansa a predložila veľmi zaujímavý koncept, do ktorého chcela Fischer Reisen začleniť, ponúkla vynikajúce finančné podmienky, a hlavne, istotu pre mojich zamestnancov, ponuku som prijal. Získal som významné finančné zdroje. Predaj mi umožnil založiť leteckú spoločnosť a uskutočniť dávnu myšlienku stredoeurópskeho usporiadateľa zájazdov. Práve sa napĺňa, otvárame kanceláriu v Katoviciach, takže intenzívne začíname spolupracovať s Poľskom. Náš trh nebude len vašich päť a našich desať miliónov, plus osem miliónov Maďarov, ale hlavne viac než tridsať miliónov Poliakov."

# Prečo ste sa však rozhodli pre vlastné lietadlá?

"Dokonca by som povedal, že ma k založeniu leteckej spoločnosti dotlačili okolnosti. Na stredoeurópsky trh sme vstúpili s jednoduchým krédom: ponúkať kvalitu, obvyklú v západnej Európe, za výhodných podmienok. Mali sme predpoklady splniť to, jedinou prekážkou bola letecká preprava. V prvých rokoch, keď sme mali len niekoľko letov za týždeň, naši zahraniční partneri, všetko moderné letecké spoločnosti, ich pokryli bez problémov. Ale v tomto roku ponúkame vyše šesťdesiat odletov každý týždeň. A na to už nemajú kapacity. Začali sme teda hľadať partnerov z domácich zdrojov a zistili, že ani v Čechách, ani na Slovensku neexistuje prepravca, ktorý by bol schopný a ochotný poskytnúť najmodernejšiu techniku. V SR taká spoločnosť nie je doposiaľ, ani tá najnovšia, lebo bude lietať tupolevmi dodávanými v rámci vyrovnávania dlhov, a to rozhodne nie je to, čo chceme ponúkať. V Čechách síce ČSA majú boeingy aj airbusy, ale nie na prázdninové lety. Takže zostávalo iba založiť spoločnosť vlastnú."

# Ako sa s tým vyrovnávala česká letecká preprava? Nie je v našich pomeroch bežné, že súkromník vlastní letecký park.

"Je to veľká zmena. Lebo tých pár spoločností, ktoré tu boli a dnes už väčšinou neexistujú, zvyčajne vzniklo, ,nalízovalo` dvadsať rokov staré lietadlá a s nimi lietalo. My sme prví, ktorí prišli s novým prístupom, najmodernejšími strojmi, personálom, ktorý je úplne inak vychovaný. Máme dvadsaťšesť pilotov, vyše päťdesiat stewardov, dve lietadlá a rokujeme o kúpe ďalších. Musím povedať, že spočiatku to budilo nevôľu, závisť, ale už si na nás zvykli a môžem povedať, že naša letecká spoločnosť budí až obdiv. Musel som však zohnať ľudí, ktorí to robia s rovnakým zápalom ako ja sám."

# Po príchode do Čiech, snáď vďaka tomu, že ste sa tu zdržiavali málo, ste vraj nemali šťastie na domácich podvodníkov. Dnes už s nimi máte skúsenosť?

"A viete, že nie? Väčšinu služieb nakupujeme v zahraničí, od mojich dlhoročných partnerov, ktorým verím. S domácou podnikateľskou sférou, ktorá by ma mohla napáliť, vlastne neprichádzame vôbec do kontaktu."

# Ako vnímate novú podnikateľskú vrstvu, ktorá sa začala formovať po revolúcii?

"Nemám s ňou veľké skúsenosti. Som skôr individualista, vyhýbam sa spoločenským akciám, kde sa táto vrstva stretáva. Ale veľmi ma mrzí, že sa u nás doma, a na Slovensku to zrejme bude podobné, na podnikateľov pozerá ako na niečo podozrivé. Z Nemecka som bol skôr zvyknutý na určitú vážnosť, ktorú podnikateľ budil v očiach verejnosti. Asi je to tým, že v Nemecku sa podniká na základe veľmi dlhej skúsenosti. Najmä v severnom Nemecku, kde som žil, sa väčšina obchodov robí stisnutím ruky a každý, kto sa nespráva slušne, je z podnikateľskej pospolitosti vylúčený. To tu zatiaľ nie je. Niekedy mám naopak pocit, že kto je príliš slušný, je považovaný za hlupáka. Ale myslím, že toto obdobie sa končí a začína sa vytvárať druhá generácia podnikateľov, ktorí budú dbať na česť a solídnosť. A stredné i vyššie podnikateľské vrstvy budú videné ako nádej národa, ďalšieho rozvoja spoločnosti. Že sa im bude nielen závidieť, ale rozmýšlať aj nad tým, že majú nielen väčší dom a lepšie auto, no prispeli k tomu, aby sa lepšie mali aj ostatní. Aby však podnikateľské špičky jazdili v Mercedese, bolo by dobré, aby celý národ mohol jazdiť aspoň v škodovke."

# Na vašom príbehu je zaujímavé, že sa človek zo socialistickej krajiny dokázal presadiť na nemeckom trhu, a dokonca sa dostať na vrchol. Vraveli ste, že to bolo možno tým, že vás dlho nikto nebral vážne, až vy ste v ústraní nebadane vyrástli. Dávate pozor, aby vám aj tu nevyrástol dravý konkurent?

"Do Nemecka som prišiel ako dvadsaťštyriročný, mal som necelých dvadsaťšesť, keď som si otvoril vlastnú firmu. Nemal som žiadne skúsenosti, nebol odchovaný kapitalistickou spoločnosťou. Moji nemeckí vrstovníci vedeli, čo je krach, podnikateľské problémy. Ja nie, šiel som do toho ako zelenáč: s určitou dávkou drzosti. A podarilo sa. No naozaj bolo dôležité aj to, čo spomínate. Asi si vraveli, nech si tam robí, v tom Hamburgu, v študentskej štvrti, to nás nezaujíma. A zrazu existovala cestovná kancelária s dvestotisíc klientmi, s kontaktmi s významnými hotelmi, leteckými spoločnosťami a bola preto do určitej miery nezničiteľná. Aj nám sa môže stať niečo podobné. Až tak by som sa toho však nebál. Cítim, že dnes už nemám toľko odvahy, ani elánu, ako som mal v prvých rokoch podnikania, ale na druhej strane, mám skúsenosti. Snažím sa obklopovať mladými ľuďmi a spoločne s pár vrstovníkmi, ktorí sú členmi manažmentu, vychovať ďalšiu generáciu. Mám vo firme niekoľkých ľudí, u ktorých presne viem, že ak sa budú vyvíjať, ako si predstavujem a ak neodídu, sú to presne tí, ktorým postupne začnem prenechávať určité úlohy, aby som si mohol ešte viac užívať života ako dnes."

# Keď sme pri tom užívaní, na dovolenky chodíte na Kanárske ostrovy a Mallorku. U človeka, ktorému zemeguľa leží pri nohách, by som predpokladala exotickejšie miesta.

"Sú ľudia, ktorí ma dokonca podozrievajú, že to vravím z reklamných dôvodov. Ale naozaj to tak nie je. Mal som šťastie, že ako pomerne mladý som mohol precestovať svet. Keď som žil ešte tu, prešiel som východnú Európu a keď som prišiel do Nemecka, dohnal som ostatné. Zjazdil som všetko od Thajska cez Južnú a Severnú Ameriku až po Afriku. Kúpal som sa na najnádhernejších svetových plážach, no nakoniec som dospel k názoru, že ako presvedčený Európan mám to tu najradšej. Nemám potrebu ísť sa kúpať, povedzme, do Thajska. Keď idem do Thajska, Brazílie, Argentíny, musím niečo vidieť. Len na kúpanie je príjemnejšie sadnúť si do lietadla a vystúpiť o dve hodiny na Mallorke bez veľkých časových posunov, nutnosti privykať si na klimatické podmienky."

# Keď sa po revolúcii otvorili hranice, ľudia boli nadšení z možnosti cestovať a cestovné kancelárie im boli oporou. Dnes už mnohí radšej vyrážajú na vlastnú päsť. Čo si myslíte o takýchto túlačkách?

"Vyskúšal som aj to a som rád, že mám za sebou túto skúsenosť, lebo dnes by som už nemal silu cestovať s ruksakom niekde po východnej Ázii, ako som to robil ešte pred desiatimi-pätnástimi rokmi. Som už pohodlnejší, aj keď sa snažím proti tomu bojovať. Nemám nič proti takémuto cestovaniu, ani ja nie som klasický klient cestovnej kancelárie. Keď cestujem, nepotrebujem ju, cestu si zostavím sám. Cestovná kancelária je nezastupiteľná pri klasickej odpočinkovej dovolenke. Ale bolo by mylné domnievať sa, že nedokážeme zorganizovať aj niečo individuálne. Veľký počet klientov po štyridsaťročnom hlade po cestovaní, považuje štrnásť dní ležania pri mori za málo. Tým sa stredoeurópsky turista líši od Západoeurópana, ktorý väčšinou už jazdí iba na to povaľovanie."

# Zaujalo ma, že jedna vaša teta bola mníškou a časť prázdnin ste trávili v kláštore.

"Nebola to jedna teta, ale najvýznamnejšia teta môjho detstva. Presnejšie, prateta, pretože bola tetou môjho otca. Volala sa Bonavita a bola matkou predstavenou. Nesmiete zabúdať, že som šiel do školy v roku 1960, keď sa proklamovalo víťazstvo socializmu. Boli sme prvé deti, ktoré sa učili z nových kníh, rády vyhnali z Prahy... Tetin sídlil v Broumove, no často k nám chodila a ja som sa čudoval, prečo sa všetci za nami otáčajú. Lebo v tých rokoch ste mníšku v Prahe nevideli. Mám na ňu bezvadné spomienky, hoci bola veľmi prísna. Ale bolo to krásne, v kláštoroch, kam som za ňou cestoval, som sa mnoho naučil. Dodnes mi to pomáha napríklad v oblasti charity, ktorú s veľkým nasadením, dúfam i úspechom, vo firme praktizujeme."

# Máte kresťanskú výchovu, no istý čas ste sa venovali budhizmu.

"Práve vďaka tete Bonavite som pokrstený, čo v tom čase nebolo bežné. Nikdy som síce nepraktizoval žiadne náboženstvo, ale vieru v sebe mám. V čase, keď som prišiel do Nemecka, bol budhizmus veľmi módnou záležitosťou. Práve krajiny, kde sa budhizmus praktizuje, sa drali do popredia a všetci sa čudovali, že manažéri z týchto oblastí sú úplne iní, než vystresovaný európsky podnikateľ. Zaujalo ma to, a preto som sa snažil zen a budhizmus študovať. Ohromne ma bavilo, či už som bol v Thajsku, alebo ďalších krajinách, chodiť do kláštorov, dýchať ich atmosféru s typickou vôňou. Ale najdôležitejšie bolo vlastné učenie. Snažil som sa vybrať si niečo pre seba. Vďaka budhizmu sa mi podarilo čosi, na čo som pyšný, a čo som predtým nevedel. Dokážem sa koncentrovať na jednu vec, ktorú v tom okamihu robím. Myslím, že ma to chráni pred klasickými sprievodnými znakmi a chorobami stredoeurópskeho podnikateľa, ktorý je večne vystresovaný, pri každom uchu mobil a do toho píše na počítači. Toto som naozaj nikdy nerobil."

# O cestovaní vravievate, že otvára myseľ. Mohli ste sledovať vývoj českého a slovenského človeka od momentu, keď sa otvorili hranice, po dnešok, keď je pre väčšinu cestovanie samozrejmosťou. Zmenilo nás to?

"Určite. Keď sme začínali, boli veľkou módou také tie štvordňové zájazdy do Ríma, kde sa ani jednu noc nespalo a české autobusy boli postrachom talianskych McDonaldov, lebo sa tam chodilo na záchod. A to skutočne neprispievalo k nášmu dobrému menu. Cestovná kancelária Fischer od začiatku prišla s dôrazom na kvalitu. A práve ňou sa dvíhalo sebavedomie. Zákazník bol spočiatku bojazlivý, alebo mal často pocit, že mu chceme ublížiť. V časoch, keď sme ešte lietali výhradne z Nemecka a trebárs prvé odleteli lietadlá do Hamburgu či Mníchova a Praha mala dve hodiny meškanie, okamžite vypuklo povstanie. Zákazníci boli presvedčení - Nemcov ste nechali odletieť a my musíme čakať. Samozrejme, úplný nezmysel. Alebo nás podozrievali - Nemci majú lepšie izby..."

# Nie sme o to protivnejší, o čo sme sebavedomejší?

"Práve včera som dostal pohľadnicu od klientky s jedinou vetou: sme tu šťastní. Našla presný výraz pre to, čo by sme chceli. Organizujeme dva najkrajšie týždne v roku, ku ktorým sa množstvo ľudí upína dlho dopredu. A keď sa to potom skazí, trebárs zlou organizáciou, je to škoda. Iste, sú notorickí nespokojenci, ktorí naopak čakajú, že niečo nebude, ako má byť, ale to je absolútne zanedbateľná menšina. A verte, že to nie je dané nízkou náročnosťou českého alebo slovenského klienta. Sú možno ešte náročnejší, lebo to, že môžu odísť na dovolenku tohto typu, ich stojí neporovnateľne viac úsilia ako Francúza, Nemca či Švajčiara."

# Priznávate, že už ste, obrazne povedané, "za vodou", nemusíte sa obávať krachu. Čo však ešte môže od života očakávať človek, ktorý v štyridsiatich troch rokoch prakticky všetko dosiahol?

"Keby bol človek skutočne spokojný so svojím obchodovaním, bol by to začiatok konca. Medzi kolegami som známy ako večný nespokojenec, ktorý stále vymýšľa nové veci. Navyše, mám zvláštne nadanie vyskytnúť sa vždy v situácii, kde niečo nie je v poriadku. Keď bude napľuté na výklade, určite pôjdem práve okolo. Ale to je dobre, šéf by mal byť kritický. No príšerné sny, keď sa človek v noci budí a vraví si, to je nevyriešiteľné, nemám. To je už za mnou."

# Dokážete sa ešte z niečoho spontánne potešiť?

"My si medzi sebou robíme neustále nejaké radosti. Sme veľmi veselá firma. A radostí mám hŕbu. Z úspechu leteckej spoločnosti, z novej destinácie, ktorú uvedieme do prevádzky..."

# Všetko, čo spomínate, súvisí s Fischerom. Celkom ste sa vyhli privátnym radostiam.

"Viete, som veľmi problematická osoba, čo sa týka súkromia. Nedávno som po prvý raz v živote pustil k sebe domov novinára z najväčšieho českého týždenníka a bolo to strašné. Najmä pre fotografa, pretože nesmel prakticky nič. Stále som vravel, nemôžete fotiť u mňa v obývačke, to by som sa cítil, ako keby mi sem pozeralo milión čitateľov. Súkromie si obozretne chránim, nehovorím o ňom, ale je samozrejmé, že človek nežije len prácou. Nie som podnikateľom pracujúcim pätnásť hodín denne. Do spoločnosti príliš nechodím, je pre mňa väčším zážitkom stráviť príjemnú večeru s najbližšími priateľmi, než sa zúčastniť na bombastickom večierku, po ktorom na druhý deň ani neviem, s kým som sa rozprával."

# Ak večierok neusporadúvate sám. Preslávili ste sa veľkolepými oslavami prvej letnej noci, spojenými s oslavou narodenín.

"To je niečo iné. Ale tohto roku uvažujeme, že tradíciu ukončíme. Mám pocit, že tých večierkov už je priveľa. Tu na stole mám skladisko pozvánok. Táto hromada je len na tento týždeň. V Prahe môžete byť na večierku každý deň. A sú takí. Navyše, prvá letná noc je 21. júna a osemnásteho máme voľby. Neviem, či po nich budeme mať chuť veseliť sa, či skôr nevyvesíme čierne zástavy."

FOTO: Václav Fischer sa narodil v Prahe, presadil sa vlastnou iniciatívou s cestovnou kanceláriou v Nemecku, dnes je významným podnikateľom nielen v rodných Čechách, ale i na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku.

Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ, FOTO SME - ALAN HYŽA