Pred vrátnicou pražskej Židovskej radnice čaká starší muž s dvoma plátennými nákupnými taškami. Predstaví sa ako Oldřich Stránský, predseda českého Združenia oslobodených politických väzňov. Pozýva ma do jedálne, v ktorej obsluhujú čašníci s typickými židovskýmu pokrývkami hlavy. Z každej strany mu ktosi máva na pozdrav. Podáva sa kóšer jedlo. A on medzitým začína spomínať: "Mal som 22 rokov, keď ma odvliekli do pracovného tábora v Českej Lípe. V septembri 1941 sa začali transporty Židov z protektorátu. Moji rodičia, stará mama a brat sa dostali do transportu do Terezína, potom do Poľska. Mamička zomrela v Majdaneku, otec a brat pracovali na cestách, po dvoch mesiacoch zomreli od vysilenia." V decembri roku 1943 bol Oldřich Stránský zaradený do transportu, ktorého cieľovou stanicou bol Osvienčim-Birkenau, tzv. vyhladzovací tábor, odkiaľ sa von dalo dostať "alebo komínom, alebo zázrakom". Pán Stránský môže hovoriť naozaj o šťastí v nešťastí. Prvý raz pocítil, že mu osud ešte stále praje, keď v tábore stretol kamaráta Frantu. Ten mu zachránil topánky, kým bol s ostatnými v "saune". Druhý raz sa naňho šťastie usmialo, keď vo vrecku kabáta, ktorý dostal po mŕtvom Holanďanovi, našiel 150 dolárov, za ktoré dostával o jednu polievku navyše. No a keď naňho napriek zoslabnutiu po zápale pľúc smutne preslávený lekár Mengele ukázal prstom vztýčeným nahor, čo znamenalo, aj tento sa zíde v pracovnom tábore v Drážďanoch, poznal Oldřich Stránský, že zázraky sa predsa dejú. Z bývalého protektorátu sa z asi 165 000 väznených vrátilo okolo 40 tisíc ľudí.

Dlho očakávané česko-nemecké zmierenie v podobe deklarácie znamenalo veľkú nádej pre asi 8 tisíc žijúcich českých obetí. Článok 7 jasne stanovuje, aby prostriedky z Fondu budúcnosti prednostne využívali práve oni. "Máme už koncepciu, pracujeme ešte na detailoch. Sociálna pomoc obetiam má prebiehať podľa dĺžky väzenia, ktorá mala vplyv na terajšie zdravie." Na otázku, čo by si želal on sám, odpovedá až po chvíľke váhania: "Pre seba veľa nepotrebujem. Nikto nemôže zaplatiť to, čo sa stalo. No sú medzi nami mnohí, ktorí potrebujú napríklad novú zubnú protézu, alebo rám na okuliare. Niektorí by chceli ísť do kúpeľov. Nepotrebujeme nijaký spoločný domov dôchodcov s nápisom ,darček od pána Kohla`, do ktorého by nás zozbierali ako kedysi."

Autor: EVA GRUBEROVÁ, Praha (Autorka je stálou spolupracovníčkou