Dlho tabuizovaná téma odškodnenia obetí nacistickej diktatúry vo východnej a strednej Európe sa stala opäť aktuálnou po páde železnej opony. Nemecká vláda sa ocitla pod tlakom domácich a zahraničných médií, ktoré ju upodozrievajú, že zdržiavacia taktika má viesť k "biologickému riešeniu problému" - nažive už neostane nikto, kto by ešte odškodnenie mohol žiadať. Videné z tohto uhla pohľadu je zriadenie česko-nemeckého Fondu budúcnosti veľkým úspechom predovšetkým českej diplomacie. Keď sa pred dvoma rokmi začalo rokovanie o konečnom znení spoločnej deklarácie, žilo v Českej republike ešte asi 12 tisíc obetí nacistickej diktatúry. Dnes ich je sotva 8 tisíc. Aj keď nemecká strana oficiálne dôrazne odmietla myšlienku individuálneho odškodnenia a trvala na veľmi všeobecne formulovaných úlohách fondu, popri spoločných projektoch nájdu peniaze z fondu predsa len svojich adresátov v radoch tých, ktorí na odškodnenie čakajú už pol storočia.

Nejasnosti v súvislosti s personálnym obsadením správnej rady fondu viedli k tomu, že Fond budúcnosti začína so svojou činnosťou o mesiac neskôr, ako bolo pôvodne naplánované. Z Bonnu boli najprv pod tlakom bavorskej CSU, ktorá nechce stratiť dôležitú časť svojej voličskej klientely, do správnej rady necitlivo navrhovaní dvaja zástupcovia sudetských Nemcov, známi svojím odmietavým stanoviskom k česko-nemeckej deklarácii. Česká strana sa ich naopak v neoficiálnych rozhovoroch snažila zo správnej rady fondu, ktorý má slúžiť predovšetkým českým obetiam nacizmu, úplne vylúčiť. Nakoniec sa našlo kompromisné riešenie a nemecká strana vymenila jedného zo stúpencov "tvrdej línie" z radov sudetských Nemcov za umiernenejšieho zástupcu. Vládni predstavitelia v Prahe a Bonne si teda môžu uľahčene vydýchnuť - aj keď sa fond stal vzhľadom na obsadenie svojej správnej rady namiesto česko-nemeckej záležitosti záležitosťou česko-bavorskou.

Autor: EVA GRUBEROVÁ, Praha (Autorka je stálou spolupracovníčkou