Sme po prvom kole prezidentských volieb, ktoré nám vo dvoch skrutíniách potvrdilo to, čo sme vedeli, i to, čo sme tušili. Vedeli sme, že predovšetkým najsilnejšia zložka vládnej koalície nemá záujem o zvolenie prezidenta v takom čase, aby odchádzajúci prezident mohol odovzdať úrad svojmu nástupcovi - a teda, že ani celá vládna koalícia nedospela k nijakému spoločnému kandidátovi na prezidentský post, pretože sa o to doteraz seriózne ani neusilovala.
Vládna koalícia zrejme potrebuje istý medzičas bez prezidenta prinajmenšom z troch dôvodov. Jednak vďaka niektorým získaným prezidentským kompetenciám poupratuje, čo sa poupratovať dá, z toho, čo sa nazbieralo od pamätnej "noci skrátenej demokracie" až dodnes. Po druhé, má možnosť urýchlene poschvaľovať v parlamente zákony, ktoré by inak mohli naraziť na brzdiacu silu prezidentského veta - a po tretie, konečne môže nechať parlamentnú opozíciu, ale aj celú slovenskú verejnosť, aby si "vychutnali" primerane stresovú situáciu, keď štátu chýba dôležitý ústavný pilier a moc sa takmer úplne koncentruje v rukách vlády, ale najmä jej predsedu. Taká situácia by predsa len mohla obmäkčiť opozičné postoje aspoň niekoľkých poslancov a nakloniť ich k takému kompromisu, ktorý by znamenal súhlas s inak sporným či ťažko prijateľným kandidátom (v duchu ústupovej taktiky - radšej taký ako nijaký prezident), či dokonca samého predsedu vládneho hnutia (v duchu iluzórnej chytristiky - takto ho pred voľbami dostaneme von zo straníckej politiky). V rámci slovenskej a osobitne koaličnej politickej kultúry sú to zrejme dostatočné dôvody na to, aby sa koaličné strany zachovali v prvom kole prezidentskej voľby z hľadiska demokratických zvyklostí naozaj neštandardne, keď vôbec nepostavili svojho kandidáta, resp. kandidátov.
Prvé kolo prezidentských volieb potvrdilo aj to, čo naznačovali pred voľbami viaceré indície: neschopnosť opozície koordinovať svoje kroky a dôsledne dodržiavať uzavreté dohody. Platí to o celej opozícii, keď dve jej dôležité zložky (SDK a SDĽ) nielenže postavili vlastných kandidátov bez reálnych šancí na zvolenie, ale následne neboli schopné dohodnúť sa na spoločnom postupe po prvom skrutíniu. A platí to aj o SDK a Maďarskej koalícii, ak ani napriek volebným dohodám neboli schopné dôsledne a jednotne stáť za kandidátom, ktorému vyslovili podporu. Zdá sa, že tajné voľby fungujú niekedy ako clona, ktorá má pred verejnosťou všeličo zakryť. V tomto prípade však tajné voľby poodhalili nie práve najlepšiu situáciu v opozičnom tábore - mali by mu preto poslúžiť aj ako (koľké už?) vážne varovanie.
Dnes je podstatné to, že štát potrebuje prezidenta, ktorý by dostal aspoň šancu pôsobiť vo volebnom roku i neskôr ako stabilizujúci a zjednocujúci faktor slovenského verejného života. To sa však nedá dosiahnuť bez trojpätinovej poslaneckej väčšiny. Ako k nej dospieť, naznačujú (aspoň sa tak tvária) predstavitelia vládneho hnutia: rokujte s nami! Opakujú to i napriek tomu, že tento krok už SDK a predtým i SD urobili, ponúkli rokovanie, no bez reálneho efektu. A predsa by sa mali takého ponuky znova a znova opakovať - ešte za pôsobenia dnešného prezidenta a predovšetkým dostatočne nahlas, aby ich počula široká verejnosť! Práve verejnosti (aj tej provládnej) musí byť zrejmé, kto slová o rokovaní len nezáväzne vyhlasuje a kto hľadá skutočné riešenie nastávajúcej vážnej situácie. Vážnejšej, než si to poniektorí politici chcú pripustiť.
Dnes, po zmarenom referende o priamej voľbe prezidenta, by mal byť ústavnoprávnym rámcom pre akékoľvek rokovanie o kandidátovi na prezidenta taký rozsah jeho právomocí a povinností, aký je vymedzený v dnešnej Ústave SR. Podmieňovať kandidovanie na funkciu prezidenta okamžitou zmenou ústavy, čiže rozšírením prezidentských kompetencií, znamená dnes takmer istotu nezvolenia prezidenta aspoň do prvej schôdze nového parlamentu. Nepripúšťam totiž možnosť, že nijaký nový parlament na jeseň tohto roku nebude, pretože neverím, že by sa politik so zdravým úsudkom rozhodol pre takého politické dobrodružstvo. Slovensko jednoducho nie je ostrovom v šírom mori, a už vôbec nemôže byť loďkou, plávajúcou vo vani niektorého politika.
O charaktere inštitútu slovenského prezidenta je možné, a treba, samozrejme, diskutovať. Je to však téma pre budúci parlament, ktorá by mala súvisieť s komplexnejšou novelizáciou ústavy. Medzičasom sa totiž nazbieralo už veľa signálov, aj z Ústavného súdu SR, že čas na novelizáciu ústavy dozrieva. Azda trochu vychladnutá povolebná atmosféra bude v nasledujúcom volebnom štvorročí takémuto zámeru, ale najmä rozumným rozhodnutiam, žičlivá.
Autor: MILAN ZEMKO
