Ruský prezident Boris Jeľcin sa včera v rámci svojho pobytu v Ríme stretol vo Vatikáne s pápežom Jánom Pavlom II. Po predchádzajúcich návštevách Michaila Gorbačova Jeľcin nadviazal svojou druhou návštevou Svätej stolice na tradíciu, ktorá bola jedným zo sprievodných javov konca studenej vojny. Už pred odchodom z Moskvy sa ruský prezident vyslovil za opätovanú návštevu hlavy katolíckej cirkvi v Rusku, o ktorej však nateraz predstavitelia ruskej pravoslávnej cirkvi nechcú nič počuť.
Z hľadiska diplomatického protokolu sa pápežské návštevy uskutočňujú na pozvanie vlády a Vatikán striktne trvá na tom, že sú zameraná najmä na stretnutie s miestnou katolíckou komunitou, Boris Jeľcin však v žiadnom prípade nemá takú silnú pozíciu, aby mohol ignorovať námietky pravoslávnej synody. Tá je vo veci prípadnej pápežskej návštevy v súčasnosti rozdelená, pričom jej odporcovia ťahajú za dlhší koniec. Zaujímavé je, že sám patriarcha Alexij II. je považovaný za človeka otvoreného k spolupráci s katolíkmi, ani on sa však nedokáže presadiť proti konzervatívnemu krídlu, ktoré vidí v Ríme takmer existenčné nebezpečenstvo. Konzervatívci argumentujú najmä tým, že Rusko je tradičnou pravoslávnou krajinou, a všemožne sa bránia misijnej činnosti západných cirkví, ktoré majú podľa nich obrovskú výhodu najmä v materiálnom zázemí. Aj návštevu pápeža nateraz podmieňujú odchodom katolíckych misionárov a vyriešením majetkových pomerov medzi oboma cirkvami v krajinách východnej Európy.
Rýchly úspech zahraničných misionárov je však spôsobený tým, že ruské pravoslávie, ktoré nepoznalo reformu od čias cára, nedokáže jednoducho osloviť dnešných mladých Rusov a navyše, postoj pravoslávnej hierarchie je pre akúkoľvek demokraciu samozrejme neprijateľný. Paradoxne je v ňom však obsiahnutý aj kus pravdy: rozdeliť na demokraciu ešte stále nezrelé Rusko aj nábožensky by totiž znamenalo ďalej naštrbiť jeho vnútornú stabilitu. Túto skutočnosť si postupne uvedomujú aj niektoré katolícke misijné spoločenstvá, ktoré popri tradičných enklávach nemeckých a poľských katolíkov začínajú výrazne podporovať aj pravoslávnu cirkev. Deje sa tak častokrát za nechápavého krútenia hláv aj v radoch samotnej katolíckej hierarchie, ktorá nevidí dôvod podporovať tradičného "konkurenta". Princíp hry je však jasný: svojho protivníka dokážete niekedy najlepšie odzbrojiť tak, že mu dodáte sebadôvery, presvedčíte ho o vašej úprimnosti a jednoducho ho "prinútite" stať sa vaším priateľom. Dá sa navyše aplikovať prinajmenej pri riešení ďalšieho tuctu problémov, ktoré trápia súčasný svet.
