Ak sa doteraz v súvislosti so spoločnou zahraničnou politikou Európskej únie (EÚ) dalo hovoriť aspoň o neúspešných pokusoch, v prípade irackej krízy európska pätnástka zlyhala úplne. Sám predseda Európskej komisie Jacques Santer pripustil, že v tomto spore EÚ jednoducho "neexistuje". Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, posilnená na minuloročnom summite v Amsterdame, sa tak v praxi opäť minula účinkom.
Diskusia sa vo vnútri EÚ tentoraz vôbec neodohrala. Ako uviedol nemenovaný západoeurópsky diplomat, "bolo jasne naznačené, že členské krajiny chcú k tomuto problému pristupovať individuálne", a dodal, že "Británia mohla viac tlačiť, ale nechcela". Naopak. Británia ako predsedajúca krajina únie a koordinátor jej spoločných krokov celkom zabudla na svoje povinnosti a ako jediná sa stala najjednoznačnejším európskym spojencom Spojených štátov - z politickej aj vojenskej stránky. Francúzsko zase demonštrovalo väčšiu podporu ruským snahám vyriešiť konflikt diplomatickou cestou. A Španielsko s Talianskom dokonca avizovali, že by v prípade vojenského útoku ani nedali k dispozícii svoje základne.
Spojené štáty sa netaja svojím rozhorčením. Najhlasnejšie ho azda vyslovili na víkendovej mníchovskej konferencii o bezpečnostnej politike, kde sa zišlo 200 expertov, medzi nimi aj americký minister obrany a americkí senátori. Európskym krajinám tvrdo pripomenul ich povinnosti republikánsky senátor z Virgínie John Warner: "Nepodceňujte to. Existuje priamy vzťah medzi rozhodnutím o Iraku a budúcim postojom USA k NATO, teda naša solidarita proti vašej." A senátor Joseph Lieberman zaútočil na ďalšiu slabosť únie, keď varoval, že Spojené štáty si budú musieť premyslieť svoje nasadenie v Bosne, pokiaľ Európania neprispejú k bezpečnosti aj mimo svojho kontinentu. Tieto hlasy nepochybne presvedčili nemeckého kancelára Helmuta Kohla. Hneď na konferencii preto vyhlásil, že nemecké "letecké základne budú v prípade potreby Spojeným štátom k dispozícii", a tlmočil nemeckú solidaritu, aj keď nezabudol pripomenúť, že na rozdiel od ostatných krajín nebolo Nemecko "do týchto hodín" v súvislosti s Irakom oslovené.
Nejednotnosť EÚ nakoniec nechcene korunoval Jacques Santer. Ten v snahe zakryť absenciu spoločného postupu únie vyhlásil, že EÚ podporuje postoj OSN a USA. Spojené štáty a OSN sú však zajedno iba v tom, že Irak musí splniť všetky rezolúcie OSN - USA ho chcú donútiť silou a OSN dobrým slovom.
