rozširovacích protokolov, ktoré schválili ministri členských krajín NATO v decembri minulého roku. Šéfovia diplomacií ČR, Maďarska a Poľska majú tri dni na to, aby presvedčili minimálne dve tretiny, teda 67 členov amerického Senátu, zdvihnúť svoju ruku na znak súhlasu počas marcového hlasovania o rozšírení aliancie. Pred niekoľkými dňami už rozširovacie protokoly ratifikovalo Dánsko a Kanada a predpokladá sa, že aj súčasná návšteva troch ministrov vo Washingtone je viac-menej zdvorilostnou cestou. Poľské masmédiá totiž už v minulých dňoch priniesli správy o tom, že myšlienke rozšírenia je v súčasnosti naklonených takmer 80 členov amerického Senátu. Problémy môžu vzniknúť iba v prípade, že by sa proti prijatiu nových členov jednoznačne postavilo Rusko alebo v súvislosti s finančnými nákladmi, ktoré by rozširovanie stálo americkú stranu. Už v októbri 1997 sa aliancia dohodla, že Poľsko, Maďarsko a Česko sa budú spoločne podieľať na cca 4 % celkových nákladov aliancie (70 miliónov USD), pričom najväčšia ťarcha pripadne na Poľsko (2,48 %), nasleduje Česko (0,9 %) a Maďarsko (0,65 %). Čísla zohľadňujú počet obyvateľov a výkonnosť národných ekonomík. Maďarskí zástancovia vstupu do NATO pritom argumenujú tým, že prípadná neutralita by krajinu stála až trikrát viac. Všetky krajiny sa rovnako zaviazali už pred predpokladaným vstupom výrazne zmodernizovať svoje armády a čiastočne ich sprofesionalizovať a podriadiť civilnej kontrole. Otázkou zostáva, či súčasná cesta troch ministrov zahraničných vecí nemala mať namiesto Washingtonu radšej za cieľ Moskvu. Ruskí predstavitelia, najmä z radov armádnych kruhov, totiž rozširovanie NATO naďalej vidia ako neprípustné. Nie je pritom jasné, nakoľko sa Rusko cíti naozaj ohrozené príchodom nových členov a nakoľko pra- mení jeho odpor iba z márnomyseľnosti a sklamania z krachu veľmocenských ašpirácií.