materiálnym zabezpečením škôl taktiež nie sú najlepšou vizitkou štátu a jeho vyspelosti. V škole žiaci trávia organizovanú časť svojho detstva, ktorá vo veľkej miere ovplyvňuje formovanie ich osobností. Ak bude duch školy slobodný, otvorený, tvorivý, odvážny, múdry, tolerantný, láskavý a zodpovedný, majú šancu stať sa takými aj žiaci. Ukázať im túto cestu a robiť im na nej sprievodcu je povolaný učiteľ. Aby to sám dokázal, potrebuje nie riadiacu autoritu podporovanú mocou väčšiny, ale toleranciu pravidiel pluralitnej demokracie. Aplikovať demokratické pravidlá však umožňuje len princíp apolitickej školskej správy, posilnený iniciatívnym a kontrolným mechanizmom školskej samosprávy vo všetkých oblastiach - v odbornej, personálnej, mzdovej, materiálnej. V rozpore s možnosťou slobodnej voľby je v súčasnosti uplatňovaný princíp riadenia podporovaný politickou mocou. Nijako ináč totiž nemožno vnímať presum tzv. malého školstva pod rezort ministerstva vnútra.
Mgr. LADISLAV MARKOVIČ, Prešov
# Neviem, čo je to za politiku, ale pohoršujú ma sťažnosti väzňov i niektorých "zástancov ľudských práv", ktorí sa pohoršujú nad nedostatočnou demokraciou v našich väzniciach. Nehovorím, že sa má s väzňami zachádzať zle či neľudsky, ale aby si žili ako na rekreácii, to zasa mňa pohoršuje z viacerých dôvodov. Mnohí z nich síce pracujú, ale tí, ktorí prácu odmietajú, žijú vlastne z peňazí daňových poplatníkov, a to aj z peňazí tých, ktorým niekoho z rodiny zavraždili. Majú viac voľnosti, ako pred revolúciou, povolené návštevy, televízory, len si vylihujú a vymýšľajú pekelné plány do budúcnosti. Je známe, že väčšina tých, ktorí sa dostanú na slobodu, sa veľmi rýchlo znova dostane na šikmú plochu. Väzni a tí, ktorí pre nich požadujú viac vymožeností, asi nikdy nenavštívili nijaký domov dôchodcov, v ktorých ľudia starí, bezmocní a opustení žijú pod ľudskú dôstojnosť, na hranici biedy, v predpotopných hygienických podmienkach a jediné, čo im ako-tak pomáha prežiť, je vľúdnosť a ochota personálu, ktorý tam pracuje len z humánnych pohnútok, za veľmi trápne platy. Takže tí, ktorí bojujú za humanizáciu väzenského života, by mali najskôr navštíviť miesta posledného pobytu občanov, ktorí sa ničím neprevinili, iba ak tým, že sú starí a chorí.
ALENA KOLÁČKOVÁ,
