Súčasník žije v očakávaní svetovej prehliadky tvorivosti športových velikánov na japonskom snehu a ľade, nuž pochopiteľne mu nezíde na um, že práve pred päťdesiatimi rokmi sa taká udalosť odvíjala pod rovnakou olympijskou vlajkou. Vytiahli ju na stožiar 30. januára 1948 v chýrnom alpskom stredisku klimatickej liečby a zimných športov vo Svätom Mórici prvý raz po dvanásťročnej prestávke zavinenej vojnou. Pravda, v tých časoch sa stretli najvyspelejší športovci z 28 krajín za okolností nielenže neporovnateľných s dnešnými, ale aj v situáciách celkom kurióznych, až nepochopiteľných. Azda aj preto si niektoré pripomenieme.
Stredobodom pozornosti vtedajšieho našinca bol samozrejme hokej, lebo sľuboval vzrušujúce zážitky a naisto aj medailu. Ibaže kým padlo prvé buly, strhol sa neslýchaný slovný súboj o právo účasti reprezentácií USA. Hrať totiž chceli dva tímy. Jeden si priviezol vo výprave predseda amerického NOV Avery Brundage, súčasne aj podpredseda MOV, a druhý, zložený z najlepších hráčov Americkej hokejovej asociácie (AHA), viedol znalec profesionálneho hokeja Walter Brown. Ten napokon bezohľadne vedený boj vyhral, lebo mužstvo vyslala AHA ako člen Medzinárodnej hokejovej ligy (LIGH). Brundageovi borci sa museli vrátiť za more, ale ešte stihli zúčastniť sa na slávnostnom nástupe, v čom im nikto nezabránil... Mužstvo AHA odohralo všetkých osem zápasov a obsadilo 4. miesto, ale na Brundageov nátlak MOV výsledky i umiestnenie USA zrušil.
Hokej narobil amatérskym usporiadateľom najväčšie starosti. Pri častom odmäku bol prírodný ľad na všetkých troch herných plochách v žalostnom stave, a tak ostala jediná možnosť, ako dodržať herný plán - začať hrať už ráno o ôsmej! Tento bezočivý experiment muselo podstúpiť hneď v prvý deň mužstvo ČSR. Navyše v záhadnom prostredí, na klzisku super prepychového hotela Suvretta, ležiaceho v nadmorskej výške 2130 m! Tam, kde skúšali korčuliarske kroky deti milionárov a hollywoodske hviezdy Robert Taylor a Douglas Fairbanks ml., Pražania v kompletnom výstroji čakali pol druhej hodiny na Talianov, lebo ich autobus nevládal vyjsť tak vysoko. Potom im nakopili 23 kusov, Poliakom o 10 menej, Rakúšanom navŕšili 17, ale nijaký potlesk nepočuli. Ako aj mohli, keď pri prvom zápase som narátal za mantinelmi 21 postáv, pri druhom ich bolo asi 100 a pri treťom zasa len 25. Čas som sledoval len na vlastných hodinkách a koniec tretiny i zápasu oznamoval kravský zvonec. Pod hotelom Palace sa síce vynímal za mantinelom veľký ciferník Omega, lenže ručičky zrazu zastali - a už sa nepohli. Naozaj, v krajine povestného hodinárskeho priemyslu.
Jedno čudo stíhalo druhé. Znalci olympijských ceremónií po príchode na štadión neverili svojim očiam, že olympijský oheň už horel, vraj ho zažali o šiestej ráno. Nemenší údiv vyvolalo už prvé vyhlasovanie víťazov. Stupne z nezakrytých dosák hneď ktosi premenoval na debny od Ovomaltiny. V piaty deň súťaží niekto ukradol na štadióne olympijskú vlajku a keďže sa nepodarilo obstarať náhradnú, odovzdávanie medailí stratilo dekórum. Ďalšie odmeňovanie prvých troch sa veľmi oneskorilo. Najprv pre poruchu ozvučenia, potom nekonečným čakaním na predsedu MOV Švéda S. Edströma, ktorý sa kdesi zdržal aj s medailami. A keď sa napokon zjavil a poblahoželal víťazom, pri hraní hymny si zabudol obnažiť hlavu.
Skúsení novinári nazvali neobyčajnú olympiádu hotelovou. Podľa nich vraj švajčiarski hoteliéri oplyvnili viacerých členov MOV, aby pri písomnom hlasovaní o usporiadateľovi V. ZOH uprednostnili Svätý Móric, ktorý vedel poskytnúť najlepšie ubytovanie i služby. Prívlastok sa však mohol zrodiť aj z vďačnosti, že prvý raz mali píšuci novinári (490 osôb) celý hotel Du Lac len pre seba a podobný domov i s perfektnou technikou našlo 125 rozhlasových reportérov v hoteli Engadiner Hof. A keď sa večer po práci postretali so športovcami a organizátormi v svojráznej talianskej reštaurácii Chesa Veglia, súlad v olympijskej rodine nenarušila nijaká kuriozitka.
Autor: Štefan Mašlonka
